Financovanie kampaní sa na Slovensku rieši , resp. „rieši“ od začiatkov demokracie. Dvadsaťpäť rokov sa hľadá, presnejšie predstiera hľadanie pravidiel, ktoré by súťaž strán priblížili čo najviac férovosti.
„Iba“ priblížili preto, lebo hoci vieme, že rovné šance pre všetkých sú princíp demokratickej spoločnosti, v reáli sú výhody a hendikepy, dané napr. rôznymi možnosťami aktérov, neodstrániteľné. Že z toho netreba robiť hneď tragédiu, dokladá prezidentstvo Andreja Kisku.
S nerovnosťou na štarte si neporadia ani výdavkové limity, keďže vždy sa nájdu kandidáti a strany, ktorí-ktoré nemajú ani na ne.
Nevraviac o čiernych fondoch, praní peňazí cez „pôžičky“ a netransparentnej zľavovej politike mediálnych agentúr, čo sú javy „siamsky“ zrastené s kampaňami.
Nórsky model financovania, ktorý predstavujeme v čísle, nepozná výdavkové limity a opiera sa o bohatých straníckych sponzorov.
Je – paradoxne – spravodlivejší ako náš, avšak reputácia tunajších oligarchov ho robí nevhodným pre Slovensko.
