Džezáky ani po odchode z PKO fanúšikovia neopustili, aj 41. ročník tento víkend je už takmer vypredaný. (Foto: SITA)TEXT: Svetlana Kolesárová
[content type="longread-pos" pos="left"]
Píše Svetlana Kolesárová, zástupkyňa šéfredaktorky denníka SME.
[/content]
L egendárne Bratislavské jazzové dni na rozdiel od svojich slávnych vzorov z Varšavy a Prahy vytrvali štyridsať rokov a lákajú čoraz mladších fanúšikov. Popri ich duši Petrovi Lipovi je rovnako dôležitý nenápadný muž v pozadí Pavel Daněk.
Ako ste sa koncom sedemdesiatych rokov dostali do tímu Bratislavských jazzových dní?
„Prišiel som ako z inej planéty, bol som rockový muzikant s vyštudovanou hudobnou vedou a žil som v Brne. Do Bratislavy som sa presťahoval kvôli manželke, ktorá si tu našla prácu. Poznal som len muzikantov Cyra Zeleňáka, Paľa Hammela, Petra Lipu. V dome, kde mi našli bývanie, býval aj Dežo Ursiny, s ktorým som začal hrávať. Hovoril som si, že po vystupovaní na voľnej nohe by sa patrilo už aj zamestnať, a tak som nastúpil do Slovkoncertu na oddelenie dramaturgie. Každý z oddelenia mal na starosti buď nejakého interpreta, alebo festival. Keď šéf Ľudovít Štassel rozdeľoval akcie, zostali dve - Festival politickej piesne v Martine a Bratislavské jazzové dni. Povedal mi ‚Daněk, choďte do Véčka na prvú výrobnú poradu‘. A tam som stretol Petra Lipu a partiu okolo. Prvá dohodnutá vec bola, že sa treba presťahovať do niečoho väčšieho – a odvtedy boli džezáky v PKO.“
Ako vnímate, že ste po dlhých rokoch museli v PKO skončiť? Zžili ste sa s Inchebou?
[content type="longread-pos" pos="left"]
Pavel Daněk (64)
Na Filozofickej fakulte v Brne vyštudoval muzikológiu, je hudobník, aranžér, skladateľ, producent, promotér, spolumajiteľ agentúry Rock Pop. Skladal pre viacerých interpretov, najznámejšie skladby sú napríklad Tvár v zrkadle v podaní Deža Ursinyho, zložil veľký maďarský hit Vigyázz A Madárra. Produkoval platne Paľa Hammela – za Unplugget dostal Grammy, ďalej Juraja Bartoša, Andreja Šebana, Gábora Pressera... Písal hudbu k filmom Juraja Lihosita Zakázané uvoľnenie a Vlakári. Žije v Bratislave s partnerkou Mirkou, má syna Richarda a dcéru Katku.
[/content]
„Bratislavčania sa na mňa asi nahnevajú, ale som pragmatický človek. PKO som ako koncertný umelec mal veľmi rád, najmä estrádnu sálu, kde bývala lýra. Bola geniálne vymyslená, stupňovitá s výbornou akustikou. S Dežom som hral viac ako dvadsať rokov a najradšej spomínam na koncert, ktorý sme hrali práve tam. Genialitou PKO boli dve separátne sály, ktoré mohli žiť svojím životom. V jednej mohol byť koncert filharmónie a v druhej aj najhlasnejšia rocková kapela, vôbec sa nerušili. Neinvestovalo sa tam však a budova postupne chátrala. Bolo do nej treba vraziť obrovské peniaze, ktoré neboli. Takže tesne predtým, ako PKO zaniklo, nemalo nijakú hodnotu.“
Návštevníci to až tak necítili.
„Hovorím najmä o back stageoch. Keby ste videli tie šatne a nefungujúce záchody, museli sme sa hanbiť. Keď sa PKO zrušilo, nemali sme na výber. Je hanba, že v hlavnom meste neexistuje normálny koncertný priestor. Incheba nás prijala a snaží sa, s drobnými komplikáciami, nám vyhovieť. Snažia sa dodržať ako pripomienku PKO sentiment dvoch sál. Všetky podmienky sú tam na vyššej úrovni. Incheba prijala nás a my sme prijali Inchebu.“
Aké bývalo organizovanie festivalu v minulosti? Nemali ste problémy s pozývaním hudobníkov zo Západu?
„Zahraničných umelcov schvaľovalo ministerstvo kultúry, lebo dávalo peniaze. Za celý čas však nikdy nepovedalo, tento nie. Mal som s tým skúsenosti, lebo Slovkoncert zháňal umelcov na základe tipov od Petra Lipu. Jediné, čo sa stalo, že bol vybraný umelec a ministerstvo povedalo, že tento rok naňho nemá peniaze. Bratislavská lýra mala oveľa prísnejšiu kontrolu. Museli sme dať plán, do ktorého som napísal, že vystúpi jeden umelec z kapitalistického zahraničia, snažili sme sa vynechať názov Spojené štáty, ďalší zo socialistického bloku a hlavne zo Sovietskeho zväzu, a všetko fungovalo. Myslím, že nám veľmi pomohla Praha. Nemohli povedať, že v Bratislave džez nebude, keď české ministerstvo kultúry Pražský džezový festival podporilo desaťnásobkom peňazí čo náš. Oni mali Louisa Armstronga, Ellu Fitzgeraldovú...“
Aj pražský festival ešte funguje?
„Nefunguje. Festivaly, v ktorých sme mali vzor, ako Praha a obrovské Jazz Jamboree vo Varšave v pôvodnej podobe neexistujú.“
Kedysi dávalo peniaze ministerstvo, teraz ste súkromníci, ako festival finančne zvládate? Aká časť sa uhradí zo vstupného?
„Suma, čo sa vyberie za lístky, nepokryje ani spolovice honoráre. Rozdiel musia vykryť sponzori.“
Keď si predstavím, koľko hudobníkov vystúpi počas troch dní na dvoch pódiách, sedem kapiel denne, v každej minimálne štyria, v bigbandoch hrá aj dvadsať ľudí, musí to byť poriadna suma.
„Práve bigbandy nie sú až také drahé, ako si všetci myslia. Ak zoženieme americký bigband, je práve v Európe na turné, má veľa koncertov a cestovné sa rozpočíta. Najväčšou položkou sú aktuálne hviezdy, tento rok napríklad skvelá basgitaristka a speváčka Esperanza Spalding alebo Gregory Porter. Všetci, čo sú na plagátoch veľkým písmom, stoja veľa peňazí.“
Ako hudobníkov vyberáte?
