Pravdepodobnosť, že Keplerov vesmírny teleskop náhodou našiel pri prehľadávaní zlomku našej galaxie medzi tými 150-tisíc ďalšími hviezdami, ktorými sa zaoberá, práve tú jednu „šťastnú“, sa limitne blíži nule.
Viera, že si pri nej malí zelení mužíci rozhodli postaviť slnečnú elektráreň, v porovnaní s ktorou je planéta Jupiter niečo ako lilipután v Guliverových dobrodružstvách, tiež vyžaduje pomerne veľa odvahy.
No a uvažovať ako Phil Plait z magazínu Slate, že sme ich pristihli práve pri čine, keď stoja na rebríku a skrutkujú, je potom už úplné bláznovstvo.
Jednej veci to však rozhodne poslúži. A tou je pozornosť, ktorú si veda skutočne zaslúži.
Keď v roku 1967 britská astrofyzička Jocelyn Bellová spolu so svojím školiteľom a neskorším nositeľom Nobelovej ceny za fyziku britským astronómom Antonym Hewishom objavili zvláštne elektromagnetické žiarenie, tak na to nefungovalo žiadne dovtedajšie vysvetlenie.
