Autor je analytik, zameriava sa na Blízky východ
Počas mojich štúdií v Sýrii koncom prvej dekády nového tisícročia bolo bežné rozprávať o zázračnom „tureckom modeli“. Mysleli sme tým úspešnú domácu a zahraničnú politiku Turecka po roku 2000: rastúce hospodárstvo, ustupovanie chudoby, politickú stabilitu, demokraciu a silnú zahraničnú politiku. Recep Tayyip Erdogan a AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) si isto zaslúžia body za pozitívny obraz, aký vtedy ich krajina získala.
Kurdská menšina v Turecku, ktorá trpí štátnym útlakom od 20. rokov minulého storočia, iste tiež zažila výhody tohto pozitívneho vývoja. Vtedajší premiér Erdogan bol jedným z mála vysokopostavených tureckých štátnikov, ktorí akoby chápali, že „kurdská otázka“ nie je len „bojom proti terorizmu“, ale sociálno-ekonomickou, politickou a najmä kultúrnou záležitosťou, ktorou sa štát musí zaoberať.
V tom období Turecko uznávali ako jemnú silu a vyjednávača vo forme tretej strany v tejto oblasti. No dnes má táto krajina odlišný imidž na Strednom východe: už nikto nehovorí o „tureckom modeli“. Čo sa stalo?
Ako Erdogan koncentroval moc
Prinajmenšom dva faktory ohrozujú tureckú demokraciu a jej úlohu oblastného dejateľa – Erdoganovo baženie po moci a turecká samoničivá vojna s Kurdskou stranou pracujúcich (PKK).
Erdoganovo baženie po moci nie je ničím novým. Už okolo roku 2005, keď bol premiérom, hádzal očkom po prezidentskom kresle. V roku 2007 jeho strana (AKP) úspešne podporila referendum, vďaka ktorému prezidenta volia priamo obyvatelia. A prezident získal, primerane tomu, aj relatívne väčšie výkonné právomoci.
Podľa očakávania Erdogan v roku 2014 kandidoval a aj vyhral prezidentské voľby. Ďalším krokom bolo získať pre AKP väčšinu v parlamente a podporiť ústavné zmeny, ktoré by zaručili prezidentovi ešte väčšiu výkonnú moc.
Tento konečný krok však nebol úspešný. V tureckých parlamentných voľbách 7. júna 2015 získala vládnuca AKP asi 41 percent, čo nestačilo na väčšinovú vládu. AKP musela zostaviť koalíciu a všetky ostatné strany verejne odmietli myšlienku mať prezidenta, v tomto prípade Erdogana, so silnými výkonnými právomocami. Zatiaľ čo AKP nezískala túto väčšinu, HDP (Ľudová demokratická strana), ľavicová strana so silným kurdským zastúpením, dosiahla historické víťazstvo. Podarilo sa jej prelomiť mimoriadne vysoký prah zvoliteľnosti – 10 percent – a zíkať 13 percent hlasov.
Erdoganovi sa výsledok jednoducho nepáčil. Bez toho, aby čakal na výsledky úsilia AKP zostaviť koaličnú vládu, verejne vyhlásil, že radšej zopakuje voľby. Napokon sa AKP nepodarilo zostaviť vládu a predčasné voľby sa budú konať 1. novembra. AKP má tak ďalšiu šancu pokúsiť sa získať pohodlnú väčšinu. No turecká demokracia môže zaplatiť privysokú daň.
