Oslavujeme Štúra. Vystúpenie Speváckeho zboru slovenských učiteľov počas slávnostneho zasadnutia NR SR. (SITA)Slovenská spoločnosť by si mala dávať viac pozor na útoky proti vlastnej inteligencii, spisovateľom a umelcom.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
O Ľudovítovi Štúrovi dnes vieme takmer všetko, no len málokedy máme príležitosť tak ako dnes, v čase jeho dvestého výročia, pripomenúť, čo znamená jeho pôsobenie pre slovenských a stredoeurópskych protestantov.
Jeho zásluhy o kodifikáciu spisovného jazyka sú notoricky známe, poznáme verejné spory aj anekdoty, vieme, aký bol, máme prehľad o jeho najlepších aj najhorších stránkach. No len málokto si uvedomuje, že Štúr a jeho generácia dokázali v rozmedzí niekoľkých rokov premeniť slovenskú a do istej miery aj česko-slovenskú intelektuálnu spoločnosť na vysoko výkonné a rešpektované spoločenstvo, ktorého medzinárodné vzťahy a ohlas prekročili hranice vtedajšieho zaostalého Uhorska.
V tomto zmysle neboli štúrovci iba skupinou viac či menej talentovaných literátov a kazateľov, moralistov a buričov, ale syntézou viacerých reformačných téz, z ktorých najdôležitejšou bola emancipácia prostredníctvom jazyka a vzdelania. V krajine rodovej šľachty, náboženskej poverčivosti a pocitu, že Uhorsku sa európska moderna začala pod vplyvom priemyselnej revolúcie vzďalovať, predstavuje Štúrovo pôsobenie radikálnu zmeru.
Sebavedomie nám chýba
Je všeobecne známou záležitosťou, že slovenská politická tradícia trpela a trpí malým alebo žiadnym historickým kontaktom s myšlienkami osvietenstva. Skupiny okolo Hajnóciho, uhorskí jakobíni, zopár študentov so zahraničnými diplomami a niekoľko izolovaných farárov s prekladmi zahraničnej literatúry nemalo šancu preradiť krajinu z konzervatívneho smerovania.
Toto obdobie sme jednoducho zmeškali, nie vždy vlastnou vinou, no takmer vždy sme za to zaplatili aj našimi obeťami. Ako však byť modernou európskou krajinou bez dedičstva osvietenstva, bez myšlienok rovnosti všetkých ľudí pred zákonom a bez možnosti konfrontovať solídnosť vlastného presvedčenia s vlastnými zlyhaniami?
