Autor je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite
Keď ste pojem „podnikateľská etika“ použili v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa táto oblasť ešte len začínala rozvíjať, obvyklou reakciou bolo: „Nie je to oxymoron?“
Po tomto žartíku nasledoval často prednes slávneho bonmotu Miltona Friedmana, že jedinou sociálnou zodpovednosťou manažérov firiem je zarobiť akcionárom toľko peňazí, koľko je v medziach zákona možné.
Počas ďalších štyridsiatich rokov však podnikatelia prestali citovať Friedmana a začali hovoriť o povinnostiach voči stakeholderom, skupine osôb zainteresovaných na pôsobení ich spoločností, teda nielen akcionárov, ale aj zákazníkov, zamestnancov a príslušníkov komunít, v ktorých pôsobia.
Nielen zisk
V ročníku, ktorý v roku 2009 promoval ako prvý po globálnej finančnej kríze na obchodnej fakulte Harvardovej univerzity, kolovala prísaha. Kto ju prijal (priznajme, že menšina), zaviazal sa vykonávať svoju prácu „etickým spôsobom“ a riadiť podniky „v dobrej viere, vyhnúť sa rozhodnutiam a správaniu, ktoré uspokojí moje vlastné úzke ambície, no spôsobí ujmu podniku a spoločnostiam, ktorým slúži“.
Od tých čias sa táto myšlienka šíri a podobne už prisahali študenti z 250 obchodných fakúlt. Všetci holandskí bankári, 90-tisíc osôb, prijímajú tento rok záväzok, že budú konať čestne, záujmy klientov nadradia nad ostatné (vrátane akcionárov) a budú sa správať otvorene, transparentne a v súlade s povinnosťami voči spoločnosti.
Austrália má dobrovoľnú prísahu pre bankovníctvo a finančníctvo, ktorá tých, ktorí ju prijmú (zatiaľ vyše tristo osôb), okrem iného zaväzuje, aby sa proti prehreškom hlasno ozvali a na to isté povzbudzovali ostatných.
V auguste manažérka Véronique Laury povedala, že jej profesionálnou ambíciou je mať „pozitívny dosah v širšom svete“.
