(Vico)Keď počujeme slovo štúrovci, tak si väčšinou predstavíme jednoliatu družina, ktorá sa pozerá na svet podobne ako ich šéf, proste, chlapci, akoby ich jedna mater mala. Tento pohľad je zrejme sploštený a nebude asi ani pravdivý. Pýtam sa Daniely Kodajovej, historičky z Historického ústavu SAV.
TEXT: Róbert Kotian
[content type="longread-pos" pos="left"]
Píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport. [/content]
Z ačnime však inak - čo mali „Štúrovi chlapci“ spoločné?
„Spoločné mali predovšetkým nadšenie. V istom zmysle máte pravdu, aj ich výzor bol podobný. Nosili odev študentov, mladých mešťanov alebo kňazské rúcha. Rovnako si viazali mašle, podobne si nechávali narásť brady už v pomerne mladom veku. Z fotografií a obrazov tá podoba na nás vanie. Ale ak by sme si skupinu štúrovcov rozobrali na jednotlivých ľudí, tak už sa podobnosť stráca. Všetci síce pochádzali viac-menej z podobného rodinného zázemia, ich rodičia, resp. otcovia boli učiteľmi alebo kňazmi, prípadne bohatší remeselníci. Boli vzdelaní, neboli to obyčajní roľnícki chlapci. Štúrov otec bol učiteľom, Hurbanov evanjelickým farárom, Daxner bol zeman, Hodžov otec bol mlynárom, Francisciho krajčírom, otec Janka Kráľa bol mäsiarom a viacerí ďalší pochádzali z remeselníckych rodín, čiže z prostredia, ktoré malo záujem, aby ich synovia išli študovať.“
Vzdelanie teda malo pre nich hodnotu alebo bolo investíciou.
„Vzdelanie vnímali ako hodnotu, ale aj ako istý posun v spoločenskom rebríčku. Stávali sa vlastne ‚pánmi‘ v prostredí, v ktorom pôsobili. S tou pozíciou bolo spojené aj morálne postavenie, istá spoločenská prestíž, nie však majetok. Každý vedel, že vzdelanci nebývali bohatí. Väčšina z nich v 30. rokoch, keď táto generácia študovala, sa mala stať buď učiteľom, alebo kňazom. Technická inteligencia nastupovala až neskôr, jej predstavitelia sa mohli mať trošku lepšie, ale ich zamestnanie bolo spojené s tým, že museli cestovať za prácou, museli prijímať objednávky. Väčšina štúrovskej generácie bola literárne činná, prispievali aj do novín, mnohí z nich boli redaktormi. Na tieto aktivity sa nepripravovali v škole, ale akosi vyplynuli z ich záujmu o spoločenské dianie.“
Medzi štúrovcami dominovalo evanjelické náboženstvo. Bol ich pôvod aj geograficky podmienený?
[content type="citation"]Slovo revolúcia vzbudzovalo des a hrôzu, ale ukázalo sa, že kým je vládna moc na kolenách, je príležitosť presadiť popri politických požiadavkách aj národné.[/content]„Grupovali sa na Liptove, Orave, v Turci, na Záhorí, v Gemeri... Študenti zo stredného a východného Slovenska nemuseli chodiť až do Prešporka, paralelné centrá vzdelania boli aj v Levoči, Kežmarku, v Prešove. Z národného hnutia by sme však nemali vylučovať úplne ani katolícky prúd, medzi vzdelancami v seminároch sa formovala skupina ľudí, ktorí boli nadšení pre národnú prácu. Vnímali ju tak, že sa musia naučiť hovoriť jazykom ľudu, musia niečo pre ľud tvoriť, nielen poéziu aj praktické príručky. Títo mladí muži ako napríklad Andrej Radlinský alebo Juraj Holček utvorili podobnú sieť ako evanjelickí vzdelanci. Nóvum je, že v rámci národných aktivít začali spolupracovať bez ohľadu na náboženskú príslušnosť.“
Hovoríme o ľuďoch zo strednej vrstvy, teda society medzi tými, ktorí rozhodovali, a vrstvou spoločensky úplne dole. Kde sa v nich nachádzala myšlienka národnej obrody?
„Tá myšlienka bola v ich čase stará približne 40 - 50 rokov a vyvíjala sa. Kým v prvom období išlo o nadšenie vzdelancov, ktorí sedeli v kabinetoch a diskutovali, že ľud nie je len masa, ktorú treba vyžmýkať a využiť, ale je nositeľom istých hodnôt. Ľud síce nemá písanú kultúru, ale v ústnej podobe si zachováva tradície, piesne, povesti, a to je dôležité pri formovaní moderného nacionalizmu. Pri formovaní národa nestačí len elita, ktorá bude určovať smery vývoja, ale je potrebná aj kvantita. Keď sa prvýkrát objavuje slovo národ, nemá ľudový charakter, skôr išlo o akúsi privilegovanú šľachtickú elitu, ktorá bola súčasťou monarchie, lojálna k dynastii. Vlastne sú to privilegovaní ľudia, ktorí tiež pochopili, že pri budovaní modernej spoločnosti nemôže na všetkých výhodách participovať iba úzka skupina, a o tú skupinu ľudí, ktorá produkuje, sa nikto nebude zaujímať.“
Ako uhorskú spoločnosť ovplyvňovali myšlienky Francúzskej revolúcie – bratstvo, rovnosť, sloboda - a jednotlivec ako občan?
„To boli veľmi dôležité heslá. Hoci Francúzska revolúcia bola spojená s chaosom, krvou a násilím, predsa len heslo - sloboda, rovnosť, bratstvo - oslovovalo ľudí. Pod tou rovnosťou si predstavoval každý niečo iné; niekto, že si budeme rovní pred zákonom, iný že zničíme pánov a vezmeme si ich majetky. Čiže rôzne predstavy sa museli zjednotiť a dostať aj do zákonnej podoby. Nemohlo ísť len o anarchiu, ale aj o spôsob vnímania hodnôt a neprekračovania hraníc, ktoré takto opísaná demokracia mohla poskytovať. Lebo ak sa sloboda a rovnosť spočiatku vykladali tak, že vezmeme zbrane a urobíme poriadok s pánmi, čo sa dialo na začiatku Francúzskej revolúcie, vývoj ukázal, že je to pomýlená cesta, že takto spoločnosť nemôže fungovať. Abstraktné pojmy nadobudli konkrétnu podobu, osvojili si ich aj obyčajní ľudia, ktorí si začali uvedomovať, že nejestvuje len vôľa pána, ale že existuje zákon. Že existujú prirodzené zákony a zákony, ktoré sú spísané. A tie, ktoré sú spísané, by mali dodržiavať všetci.“
Štúrovci boli skupina mladých ľudí, ktorí začínali vnímať svet vo veku 15 - 20 rokov, revolučný vrchol dosiahli ako tridsiatnici. Čo bolo ich hlavnou motiváciou, hlavným cieľom, ktorý chceli dosiahnuť?
„Myslím si, že hlavným mottom v období romantizmu bolo presvedčenie, že môžeme zmeniť svet, že MY ho môžeme zmeniť, my ako skupina alebo ako jednotlivci. To je podstata celého romantického hnutia, titanizmus, individualizmus, vedomie, že my môžeme rozhodnúť o tom, ako sa svet bude vyvíjať a spieť k sociálnej spravodlivosti. To je opäť nová myšlienka. Predtým dominovala predstava, že spravodlivosti sa dočkáme až na druhom svete, ale práve romantizmus prináša myšlienku, že na čo čakať, tu na tomto svete si to urobme, ako by sa to nám páčilo.“
Mala Štúrova skupina predstavu, akým spôsobom to urobí? Alebo iba k nej dospievali v dialógoch, diskusiách, polemikách?
„Štúrovci predovšetkým kopírovali to, čo videli inde. Romantizmus bolo celoeurópske myšlienkové hnutie a umelecký romantizmus pomáhal tie myšlienky zviditeľniť, zobraziť, aby boli pochopiteľné. Ich základnou predstavou bolo, že prispejeme k zmene spoločnosti tým, že budeme sledovať, aká je, pomenujeme, čo vidíme, a potom sa pokúsime zákonnou formou, formou reforiem spoločnosti, čiže jej nápravou sa priblížiť k ideálu. Takto povedané je to veľmi zjednodušené. Ale v podstate ich prázdninové cesty po krajine, zapisovanie si toho, čo videli a počuli, spovedanie ľudí, čo si pamätajú, ako žili ich predkovia, v tom je ich snaha spoznať vlastnú krajinu a uvedomiť si, čo treba meniť alebo akým spôsobom to meniť.“
Prečo hral takú významnú úlohu nový jazyk?
„Jazyk bol dôležitý komunikačný prostriedok. Predtým bola jazykom vzdelancov latinčina, ktorú sa učili v školách, ktoré navštevovala iba úzka skupina ľudí. Latinčina z nich však zároveň robila privilegovanú skupinu bez ohľadu na majetok, pôvod a dokonca aj na národnosť. Na konci 18. storočia sa veľmi prudko rozvíjajú národné jazyky, pretože prichádza informačná revolúcia, ľudia začínajú cestovať, sťahovať sa v oveľa väčšej miere ako v minulosti, odchádzajú za prácou. Vzdelanci v novom prostredí komunikujú s ľuďmi v ich jazyku, čiže začína sa kultivovať aj jazyk jednotlivých regiónov. Toto vyplýva z praktických potrieb - nie z nejakej vízie, že potrebujeme jeden jazyk. Ukázalo sa, že komunikácia v jednom jazyku pomáha spájať vedomie, že národ sme tí, ktorí hovoríme týmto jedným jazykom alebo veľmi podobnými nárečiami. Musíme sa však dohodnúť na nejakých pravidlách toho jazyka, ktorý sa stane naším spoločným jazykom. A to je základ kodifikačnej iniciatívy.“
Do akej miery bolo štúrovské hnutie reakciou na dianie národné u Maďarov, Srbov, Chorvátov?
„Národné hnutia si boli veľmi podobné.
