Autorka je novinárka, píše pre Washington Post
Moja mama si takmer 50 rokov pri rozprávaní priamo pred ľuďmi nikdy nedávala servítku pred ústa.
„Modré pazúry, aké ohavné,“ hovorí pokladníčke v supermarkete, pričom sa na ňu zubí, kým jej žena s dlhými modrými nechtami vydáva.
Alebo: „Vôbec nevie rátať. Čo robil v škole, celý čas spal?“ povie čašníkovi, ktorý sa snaží skontrolovať účet v jedálnom vozni.
„Paráda. Aký je to jazyk?“ pýta sa čašník, ktorého mama práve zadupala pod čiernu zem.
„Ach, toto?“ reaguje mama okúňavo. „Čeština.“
Úprimne po česky
To je veľký dar, ak je človek jednou z maličkých menšín v obrovskom americkom národe s jeho vyše 40 miliónmi imigrantov. Máme svoju vlastnú malú šifru, sme si istí, že nám nikto nerozumie – a mnohí moji priatelia, ktorí sú deťmi imigrantov, potvrdzujú, že aj ich rodičia sú na tom rovnako.
Niekedy nás to však odbehne od chrbta.
Minule som mamu – ktorá má 69 rokov a prisťahovala sa do USA v roku 1968 – zobrala na veľké podujatie českého veľvyslanectva.
Či tomu uveríte, alebo nie, bol to bubnovací kruh. Niekoľko stoviek Čechov vrátane bývalej ministerky zahraničia Madeleine Albrightovej bubnovalo, aby symbolicky vyjadrili hanbu tichu za druhej svetovej vojny, ktoré umožnilo nahnať 50 000??? Židov do vagónov a odviezť ich do koncentračných táborov.
