Autor je redaktorom MF DNES
Silvester roku 1992. Posledné hodiny Československa trávim v Bratislave. Šedivé, nudné mesto. Po polnoci, keď Peter Dvorský spieva „najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem“ si idem na Námestí SNP zatancovať s jednou Holanďankou, ktorá tu tiež úplne náhodou na Silvestra uviazla. Nie že by som oslavoval, ale jednoducho je zima.
„Vy ste taký pekný párik nového Slovenska,“ obdivuje nás typická babka národniarka. „Pani, ja vám nechcem kaziť radosť, ale ja som Čech z Prahy a tu slečna je z Amsterdamu,“ považujem za nutné jej vysvetliť. „To nič, to nič, tancujte ďalej...,“ usmeje sa pani a my teda tancujeme.
Ráno prvého januára 1993 je hmlisté, v redakčnej Škode Favorit mierime s fotografom po drkotavej diaľnici od Bielych Karpát k hranici.
Tá v skutočnosti ešte nie je - žiadna pohraničná stráž, žiadni colníci, žiadne cedule Slovenská republika. Len hmla a šero, keď prechádzame rieku Moravu. Zdanlivo akoby sa nič nezmenilo, ale zmenilo sa všetko. Československo, štát, v ktorom som sa narodil, zmizol. Čechom zostalo Česko, Slovákom Slovensko. Nikto z nás si nepolepšil, ale všetci sme stratili.
Najbližšie národy. Z lenivosti
Ako mnoho Čechov vtedy, ani ja som toho 1. januára 1993 neľutoval. Strach z podivného Vladimíra Mečiara bol väčší než strach o to, ako to zvládneme bez vás, bez Slovákov. Ale máme toho úžasného západného politika Václava Klausa, ktorý nám tvrdí, že bez Bratislavy bude Praha o chvíľu v Európskej únii, zatiaľ čo s vami by tam možno nebola nikdy.
A zostane nám Václav Havel, ten Havel, ktorého Mečiar odmietol znovu zvoliť za československého prezidenta... Sme tí bohatší, väčší, úspešnejší a každý z nás má predsa na kupónovej knižke najmenej na auto alebo na barak ... Chceli ste ísť, tak choďte.
Väčšina Čechov bola skalopevne presvedčená o mnohých veciach, mnohé z nich sa ukázali ako klam. Do Európskej únie sme sa dostali až po dvanástich rokoch spolu s vami Slovákmi. Po ďalších desiatich už nevieme, či v nej chceme ešte byť. A z nášho „západného politika“ Václava Klausa sa stal taký pätolízač Putina, akým Mečiar nebol ani v najhorších deväťdesiatych rokoch. Západnú Európu dobieha Česko pomalšie než Slovensko, a Slovensko naopak po štvrťstoročí takmer dobehlo nás.
Máme k sebe stále najbližšie zo všetkých štátov okolo nás, teda ak nerátam Maďarov z juhu Slovenska, tí by asi nesúhlasili. Je to jazykovo jednoduché, naša prirodzená česká i slovenská lenivosť učiť sa cudzie jazyky tu nie je vystavená žiadnej skúške a aby sme to našim mladým uľahčili ešte viac, tak sa aj pri štúdiu na vysokých školách tvárime, akoby si čeština a slovenčina boli také blízke, že ani diplomové práce netreba prekladať.
