Reči sa hovoria a chlieb sa je. Takisto aj prieskumy sa robia, no výsledky volieb rozhodujú. Ani tie nemusia reprezentatívne odrážať stav verejnej mienky, najmä pri nižšej volebnej účasti, ale odvíja sa od nich, kto reálne spravuje krajinu. Napríklad, či politik riadiaci sa krédom „vyhraj voľby a môžeš všetko“, alebo niekto aspoň ako-tak odolný voči opiátu moci.
Že politici a politické strany potrebujú poznať stav myslí a duší svojich potenciálnych voličov, je pochopiteľné. Na druhej strane sa však zdá, akoby prieskumy, na ktoré vynakladajú nemálo peňazí, nebrali ani trochu vážne.
Ako inak si možno vysvetliť napríklad horúčkovitú činnosť a nákladnú kampaň strán, ktorých šanca na skok do parlamentu môže byť reálna iba v prípade, že by sa väčšina súperov dobrovoľne vzdala?
Reálny odhad vlastných šancí – a do istej miery aj úloha prieskumov – je citlivá v prípade strán pohybujúcich sa na hrane zvoliteľnosti. Stačí sa pozrieť na predošlé volebné výsledky. Je zrejmé, že na Slovensku vždy išlo o súboj dvoch táborov: silný populista (Mečiar, resp. Fico) verzus „zlepenec“.
