FOTO - TASR/APAutor je občiansky aktivista.
Nostalgiu využil aparátnik KGB Vladimír Putin.
„Babička sa najviac zo všetkého bála, že ju pochováme v igelitovom vreci alebo zabalenú do novín... Babičkinu kamarátku, tetu Feňu, ktorá za vojny robila zdravotnú sestru, pochovala jej dcéra v novinách, zabalila ju do starých novín. Medaily vedľa nej len tak položili do jamy. Za celý život babička našetrila päťtisíc: mali vystačiť na pohreb. Lenže toľko stál vtedy lístok na električku...“
Toto je úsek jedného z mnohých monológov v knihe Koniec červeného človeka čerstvej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej. Tak ako mnohé iné, ani tento príbeh nemal happyend. Aj keď na rozdiel od desiatok miliónov iných Rusov sa babička, hoc nakoniec zrejme takisto pochovaná v starých novinách, dožila staroby. Svojho konca v novinách – doslova – sa dočkala v chaose a biede 90. rokov 20. storočia. Do nich vyústila dlhá agónia ruského impéria započatá práve VOSR.
"Slávime" revolúciu
VOSR... Veľká októbrová socialistická revolúcia. V predošlom živote sme vždy začiatkom novembra VOSR „oslavovali“. Väčšina tridsiatnikov dnes už ani netuší, čo to bolo, ani ako také oslavy vyzerali, nevedia si predstaviť nástenky ani okná škôl a úradov povinne oblepené kosákmi, kladivami, plešatými Leninmi hľadiacimi so zdvihnutou rukou do žiarivej budúcnosti spolu s Aurorami, páliacimi do tej istej budúcností z diel.
Našťastie. Nijaká škola, trieda ani úrad nemohli ani len pomyslieť, že by nemali výzdobu okien. Tam, kde sa v predvečer výročia VOSR konali lampiónové sprievody, slávnostné zhromaždenia a iné manifestácie lojality k Sovietskemu zväzu a k ruskej okupačnej armáde, si prevažná väčšina Slovákov a Čechov nedovolila chýbať. Určite nie, ak ste mali deti, ktoré chceli ísť na gymnázium alebo na vysokú školu.
