FOTO - TASR/APAutor je spisovateľ.
Od počiatku svojej existencie sa agent James Bond správal ako heroický individualista, ktorý sa neváha vzoprieť zlu, ale nerešpektuje ani pravidlá vlastnej organizácie.
Bond sa správa podľa čohosi, čo by sme mohli nazvať vyššie etické princípy, pravda, s povolením zabíjať. Peklo sú tí druhí, povedal síce Jean-Paul Sartre, ale Bond sa tohto poznania drží dodnes.
James Bond má výnimočné povolenie zabíjať. To je výsada, ktorá ho posúva od smrteľníkov k Bohu, pretože o živote a smrti druhého môže rozhodovať maximálne tak hypotetická vyššia inštancia.
Bond však môže zabiť a nebude za to trestaný. Pravda, predpokladá sa, že smrť spôsobí v mene dobrej veci a vyšších princípov. Bond je vlastne morálnou inštitúciou.
Filozofia a popkultúra
Sme vrhnutí do života, v ktorom si sizyfovsky kotúľame balvan zodpovednosti za svoje bytie. „Človek, keďže je odsúdený na slobodu, nesie na svojich pleciach ťarchu celého sveta: je zodpovedný za svet a sám za seba ako spôsob bytia,“ píše Jean-Paul Sartre vo svojom depresívnom premýšľaní Bytie a ničota.
Bytie každého z nás je jedinečné a každý z nás má pre svoju existenciu len vymedzený čas svojho života. Človek je zodpovedný sám pred sebou za svoje skutky, nikto mu toto bremeno zodpovednosti nesníme, na nikoho ho nemožno zvaliť, nikto chyby neodpustí, z hriechov sa nevymodlíme.
Vyzerá to ako filozofia, ktorá nepatrí do popkultúry, akú reprezentuje práve James Bond. Lenže – archetyp bohorovného hrdinu, akým je agent 007, je zrozumiteľnou adaptáciou povojnového existencializmu. Teda princípov európskej morálky: slobody, úcty k svedomiu a zodpovednosti vo svete bez nútenej autority – zjavne mocenskej či „teologickej“.
Existencializmus Jeana-Paula Sartra odkladá myšlienku Boha ako nepotrebnú, pretože s vinou, úzkosťou a zodpovednosťou sa musíme popasovať my sami. Existencia nie je nemenné bytie určené zhora, ale je jestvovaním v konkrétnom čase, konkrétnych situáciách, v spojení s inými ľuďmi. James Bond to vie.
Hraničné situácie
Agent 007 sa pravidelne dostáva do situácií, keď sa musí okamžite rozhodnúť pre jednu z alternatív, z ktorých ani jedna nevyzerá víťazne: jeho vlastná smrť či obetovanie spolupracovníka či spolupracovníčky. Spása sveta znamená aj cynické zabíjanie alebo prijatie vedomia vlastnej možnej smrti, ktorá popiera pud sebazáchovy. Ten Bondovi akoby vyoperovali.
Tieto situácie sa zdanlivo netýkajú bežného života, ale len dovtedy, kým sa v nich neocitneme sami. Základom nášho uvedomovania si vlastného ja sú pre existencialistov skúsenosti, ktoré zažívame v hraničných, krajných situáciách.
Definoval ich nemecký filozof Karl Jaspers, autor prvej povojnovej nemeckej spovede Otázka viny: Hraničné situácie sú také, ktoré jednoducho nie je možné obísť: smrť, utrpenie, vina. V týchto situáciách sa bytie realizuje, nachádza svoj zmysel, aj keď si uvedomujeme, že napriek tomuto zápasu nás čaká stroskotanie, smrť.
Zastrelenie (alebo inak spôsobená smrť) bondgirl je typickou hraničnou situáciou, s ktorou sa Bond vyrovnáva prakticky v každom filme. Žena, s ktorou sa zblížil len niekoľko hodín či dní predtým, objekt jeho rýchlej lásky, padlý anjel, ktorý prechádza zo strany zla na stranu dobra, násilne umiera.
A Bond sa pravidelne rozhoduje, či spasí skazenú princeznú, alebo mu budú prednejšie hodnoty slobody, spravodlivosti a potrestania zločinu. Zväčša majú dievčence smolu, Bond sa rozhodne pre dobro ľudstva.
A. Camus a J.-P. Sartre, filozoficko-literárne hviezdy spod Eiffelovej veže dodávajú, že človek musí vzdorovať. Človek je slobodný, môže sa angažovať vo svete a vytvárať hodnoty svojím konaním.
Zmysel existencie vidia existencialisti v zodpovednosti za svoje činy. Napriek tomu, že si uvedomujeme ničotnosť a absurditu svojho bytia. A vzdor, vzbura je činom. Bond vie, že za svoje skutky je zodpovedný sám. A že žije v absurdnom svete: keď zničí jedno zlo, čaká ho ďalšie.
Flemming a existencialisti
V roku 1963 sa stretli na stránkach májového čísla časopisu Playboy: James Bond a Jean-Paul Sartre. Znie to surrealisticky? Ani nie, aj Sartre bol svojho času hviezdou a Playboy mal kedysi radšej bystrých autorov než šarvancov s hokejkami.
