(FOTOLIA)Pozeráme do mobilov, hoci je pri nás dieťa a chce sa rozprávať, necháme telefón, aby nás vyrušil pri hre alebo pri rozhovore, všade ho nosíme so sebou, akoby to bol dýchací prístroj a nie komunikačné zariadenie, kontrolujeme mobily hneď po prebudení, skôr než objímeme svoje deti, telefonujeme, esemeskujeme, čítame statusy na sociálnych sieťach aj za volantom, na detskom ihrisku, pri večeri.
TEXT: Eva Borušovičová
[content type="longread-pos" pos="left"]
K oho oči poznáte najlepšie? Tak dobre, že viete presne určiť ich odtieň a vybaviť si každú škvrnku na dúhovke? Sú to oči vášho dieťaťa, vašej lásky? A pozeráte sa častejšie do týchto očí, či do svojho mobilného telefónu? Je pravdepodobné, že telefón víťazí. Nie že by ste ho milovali viac. Len ste tak trošku závislí. Je to taká rozšírená pliaga, že sa táto téma dostala už aj do módnych časopisov hneď vedľa kabátov vo farbe camel a desiatich spôsobov, ako nosiť džínsovinu.
Telefón ako dýchací prístroj
Keď sa pred časom americká autorka Nicole Krauss v rozhovore zamyslela nad tým, ako tvorbu ovplyvní fakt, že spisovatelia píšu na počítačoch s pripojením na internet, bola to len zaujímavosť na pobavenie. Veď áno, asi tie knihy budú iné, keď sa ich autori vždy po napísaní niekoľkých viet či odsekov idú pomotať na internet. To náš život nijako fatálne neovplyvní, či bude literatúra o niečo fragmentárnejšia, rýchlejšia, menej sústredená. Lenže knihy sú tiež komunikácia a keď internet ovplyvňuje text, ktorý predtým, než sa dostane k čitateľovi, prejde ešte mnohými korekciami, ako neustála prítomnosť signálu ovplyvňuje našu komunikáciu v reálnom čase?
Za seba musím povedať, že fatálne. Keď som si na účely tohto článku snažila spomenúť, kedy sa so mnou môj muž rozprával dlhšie než 15 minút bez toho, aby nás neprerušilo zazvonenie telefónu, ktorý on zakaždým zdvihne, neviem si spomenúť. Telefón má vždy prednosť. Keď sa snažím spočítať kamarátky - a sú to uvedomelé ženy s patričnou kinderštúbe – ktoré nikdy počas našich stretnutí neskrolujú Facebook, či nepribudlo niečo zaujímavé, mám s tým problém. Sú v menšine. A aby som sa nenavážala len do iných: keď som si nedávno prečítala článok „Ako premeškať detstvo svojich detí“, zasiahol ma pocit viny a zahanbenia.
