(Vico)Janko Kráľ skončil ako alkoholik, Ján Botto si písanie smutných balád kompenzoval vtipkovaním aj na vlastný účet, Samo Chalupka bojoval len cez prázdniny, aby stihol začiatok školského roka, a z dobrovoľníckeho kapitána Jána Francisciho sa stal napokon skvelý kníhtlačiar. S historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV hovoríme o ďalších členoch Štúrovej skupiny.
TEXT: Róbert Kotian
[content type="longread-pos" pos="left"]
Píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport. [/content]
Minule sme hovorili o prvom slede veľkej trojice štúrovcov, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a Michalovi Miloslavovi Hodžovi. Aj z učebníc však vieme, že v tzv. druhom slede boli velikáni ako Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Francisci, Samo Chalupka, Ján Botto, Pavol Dobšinský... Aká bola ich pozícia v štúrovskom hnutí? Aký mali vzťah k svojmu lídrovi?
„Ich pozícia bola veľmi dôležitá, pretože v 40. rokoch práve oni napísali básne, ktoré vnímame ako tvorbu štúrovcov. Ich diela predstavujú umelecký vrchol štúrovského obdobia. Každý sa presadil v inej sfére. Janko Kráľ je vyslovene tribúnom revolúcie. Vedel úderne burcovať do boja za slobodu. Jeho osud v revolúcii však bol krutý, pretože ho takmer okamžite „zlapali“ a prežil ju v Šahách, v žalári a v okovách. Ochorel a riešil to veľkými dávkami alkoholu, až sa stal od neho závislým. Až v nasledujúcom roku 1849 sa zapojil do dobrovoľníckeho vojska. Po revolúcii prijal miesto v štátnej službe, vždy bol v pozícii pomocného úradníka, čiže neurobil žiadnu kariéru. Prežíval, popíjal a vlastne tak sa aj stratil z vedomia verejnosti. Z veľkej nádeje revolučných rokov a postu revolučného básnika odišiel dostratena, nezachovala sa jeho podoba, nevedelo sa, kde je jeho hrob, ako vlastne žil.“
Zo Štúra urobil vodcu hnutia až neskôr samotný HurbanČítajte
Janko Kráľ je vnímaný aj ako autor s presahom od národného k sociálnemu, spoločenskému až globálnemu svetu.
„Jeho tvorba, najmä balady skutočne voňajú ľudovou tvorbou. Verše sú ľahko zapamätateľné. Aj deti v škole ich recitujú a to nám ho vlastne sprítomňuje. Písal ľahko, zrozumiteľne v tom duchu, že každý chce žiť v slobode a byť šťastný, zaľúbený a mať dobrý život.“
Vnímam to tak, že sa venoval aj všeľudským témam, nielen národným.
„Myslím, že to vychádza z toho ľudového prameňa, v ktorom je vždy spravodlivosť vnímaná absolútne, aj láska, priateľstvo, zrada, v polohe buď - alebo. Toto prešlo do jeho tvorby a preto je taký skvelý a čítaný básnik.“
Prečo bol vlastne divný? A bol?
„Bol. Často utekal do samoty. Ale neváhal ani zobrať zbraň a postaviť sa zoči-voči nespravodlivosti, utláčateľom. Hoci jeho verše sú zrozumiteľné, on sám bol zložitý. Sám sa nazval Divným Jankom, lebo si uvedomoval, že vlastne je trošku iný. Nebol stádový typ, skôr individualista.“
Sú medzery v jeho životopise, keď sa nevedelo, kde je.
