Autor je spisovateľ a výtvarník
V uplynulých dňoch som si to uvedomil hneď dvakrát a v oboch prípadoch išlo o udalosti spojené s vypuknutím prvej svetovej vojny. Najskôr na divadelnom predstavení v SND s príznačným názvom 1914 a potom pri čítaní memoárov Štefana Zweiga Svet včerajška.
Leto roku 1914 bolo v strednej Európe mimoriadne horúce. S vojnou nikto nerátal. Dokonca aj po zavraždení následníka trónu – inak u obyvateľov monarchie všeobecne neobľúbeného – Františka Ferdinanda v Sarajeve prevládal názor, že veci sa vyriešia diplomatickou cestou. Krátko na to však európske denníky zostrili rétoriku, Rakúsko poslalo ultimátum Srbsku, nemecký cisár Wilhelm si vymenil niekoľko výhražných telegramov s ruským cárom a pohroma bola na svete.
Zweigov poetický až idylický opis pokojného života posledných rokov monarchie zvádza k rôznym úvahám. Pretože ak by sa udalosti nezvrtli tak rýchlo a vtedajší mocipáni mali chladnejšie hlavy, tok dejín by sa nepochybne ubral iným smerom.
