V Srbsku sme už vyzerali ako utečenci a tak sa k nám správal napríklad personál v reštauráciách a vo vlakoch. Neželám nikomu toto zažiť.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/57/5707517/5707517.jpeg?rev=2" author="Foto: Petra Procházková" longread-pos="full"]Afganský chlapec Džavar plačúci ešte v Turecku.[/content]
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/57/5707519/5707519.jpeg?rev=2"][/content]
Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Odohralo sa to v priebehu niekoľkých sekúnd. Iránec Ramra sa na mňa pozrel pohľadom štvanej zveri a jemne pokrčil plecami, akoby mi hovoril: „Ty za to nemôžeš, na teba sa ja nehnevám.“ Boli všade okolo nás. Tureckí vojaci s obuškami a samopalmi, krikom, čo v deťoch budí hrôzu a v dospelých zlosť z pocitu bezmocnosti aj poníženia. Posadili stovky ľudí do prachu, potom do autobusov a odviezli ich do utečeneckého tábora.
Ako oni
Vďaka môjmu európskemu vzhľadu a novinárskemu preukazu ma toto dobrodružstvo asi minie. Rovnako ako kolegyňu fotografku Ivu Zimovú. Mapujeme krok za krokom cestu, ktorú musia sýrski, afganskí, iránski a iní utečenci podniknúť z Turecka ďalej do európskeho raja. Snažíme sa rovnako ako oni šetriť, spať tam, kde to veľa nestojí, chodiť dlhé trasy pešo a zdolávať nečakané prekážky.
Ako únava rastie, čoraz častejšie švindľujeme. Požičiavame si auto, nocujeme v hoteli, a nie pod holým nebom, nakoniec ten najťažší úsek cez Egejské more z Turecka do Grécka vďaka našim euroúniovým pasom prekonáme každá iba za 25 eur v bezpečí výletného parníka. Migranti platia 1200 eur na osobu a plávajú na niečom, čo nie je na pohyb po vode zrejme vôbec určené.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Pred cestou sme si sľúbili, že sa budeme držať dvoch zásad. Prvá už spomínaná bola príliš sa neodlišovať spôsobom cestovania od utečencov. Druhá bola skôr ideologického rázu - nezasahovať do situácie, do deja, byť iba pozorovateľmi, bez emócií, angažovanosti a osobného zaujatia. Nazýva sa to ojektivita. To druhé sme porušili celkom zásadne.
Nebolo možné oddeliť sa od osudov utečencov antiempatickou stenou. Naopak. Cestou sme sa im čoraz viac približovali, zažili sme s nimi, čo to je neumývať sa štrnásť dní a byť nevítaný. V Srbsku sme totiž už aj vyzerali ako oni a tak sa k nám správal napríklad personál v reštauráciách a vo vlakoch. Neželám nikomu toto zažiť.
Ramra
[content type="citation"]Nedokážem v sebe potlačiť pocit, že tým ľuďom držím palce. Aby sa neutopili, aby to dokázali. Aj keď o tom, že to je dobré pre nich aj pre Európu, silne pochybujem.[/content]Tureckí vojaci prečesali kroviny na myse neďaleko mesta Cesme, odkiaľ odplávajú utečenci ku gréckym brehom. Trávime s nimi veľa času, aby sme vypočuli ich príbehy vyrozprávané zmesou angličtiny aj perzštiny. Tragické i humorné, nudné aj stále sa opakujúce. Bolo ťažké ich presvedčiť, že nie sme udavačky, že im neuškodí, keď sa objavia ich fotografie v novinách, že na nich neprivoláme políciu ani neprekazíme nelegálny prechod hranice EÚ. Aby nás pustili až na miesto takmer zakázané, museli s nami nadviazať vzťah plný dôvery. Podarilo sa. Aj vďaka Ramrovi, ktorý tých najviac nedôverčivých presvedčil.
Každé ráno sledujeme a bez problémov fotíme, ako nafukujú člny, potom sa na miesto určené pre dvanásť ľudí napchá osôb päťdesiat a tie odplávajú smerom ku Grécku. Až raz dopoludnia z útesu nad plážou, kde sa toto všetko odohrávalo, zamieria na počerných mužov hlavne tureckých vojakov. Stovky ľudí unikli, stovky zostali v „sieti“. Aj my s Ramrom.
Vyťahujem „press card“ a vojak hneď zmení tón. Obradne obuškom naznačí gesto, ktoré znamená: Môžeš ísť. Potom sa rýchlo otočí, pretože v kroví za ním to zašuští, a v tej chvíli navliekame Ramrovi na krk jeden z profesionálne vyzerajúcich fotoaparátov. Chytím ho okolo ramien a oslovujem ho Michale. Smejem sa a on so mnou, aj keď rozumie po česky rovnako ako policajt. Pozrie sa podozrievavo na Ramru, človeka, ktorý pracoval ako IT expert v iránskom štúdiu dokumentárneho filmu, potom na fotoaparát hojdajúci sa na jeho prsiach, potom na mňa...
Ramra v tej chvíli čosi zamumle a pobehne smerom, odkiaľ počuť krik detí a plač žien. Zamieri fotoaparát na mladú matku, ktorá zo všetkých síl reve na vojaka, pretože sa jej pri záťahu stratilo decko. Stláča spúšť ako divý a náš podozrievavý vojak sa upokojí. Nechá nás prejsť kordónom von z obkľúčenia.
Previedli sme Ramru do nášho auta a vyviezli pár kilometrov od nebezpečného miesta. Počkal do zotmenia, vrátil sa na pláž a nadránom odplával na Chios. Nedokážem v sebe potlačiť pocit, že tým ľuďom a Ramrovi zvlášť držím palce. Aby sa neutopili, aby to dokázali. Aj keď o tom, že to je dobré pre nich aj pre Európu, silne pochybujem.
Afganský chlapec Džavar šťastný na gréckom Chiose. (Foto: Petra Procházková)
Zlyhanie
V Chiose stretávam známe tváre z tureckého brehu. V meste, kde som prvýkrát v živote, ma zdraví každý druhý okoloidúci. Niektorí sa na mňa vrhajú. Ako Chgadídža, Afganka z Kunduzu so synom Džavarom, sa mi zavesí okolo krku a rozplače sa.
Podobnú radosť má mladý sýrsky pár s bábätkom, ktorý sme odviezli pár kilometrov k stanovišťu člnov, pretože žena na ceste padala a omdlievala, bola noc a zima. Vďaka nám svoj čln stihli.
