Autor je generálny tajomník OSN
„Nepáči sa nám vyrastať vo svete, kde je vojna, pretože je to hlúpe a aj víťazi nakoniec skončia tak, že trpia.“ Tento silný výrok, najjasnejší a najúprimnejší, aký som kedy počul na stretnutiach s národnými lídrami, pochádza z ešte oveľa smerodajnejšieho zdroja: od detí, ktoré prežili konflikty, chudobu, depriváciu a dokonca aj obchodovanie s ľuďmi.
Tieto slová boli súčasťou básne od detí v Komunite sv. Egídia v centre Tenda di Abramo v Ríme, jedného z centier pre utečencov, ktoré som počas posledných týždňov navštívil v Európe. Chcel som im tým preukázať solidaritu, pričom som už mal za sebou stretnutia s rodinami žijúcimi v táboroch Libanone, Jordánsku, Turecku a ďalších hostiteľských krajinách.
Túžil som vrátiť, čo som dostal
Hoci tieto rodiny prišli o svoje domovy, ja sa medzi nimi cítim ako doma. Keď som sedel s jednou malou skupinkou z Blízkeho východu, Afriky a iných krajín a dychtivo ich počúval, jeden malý chlapec zachytil môj pohľad. Spýtal som sa ho: „Koľko máš rokov?“ „Šesť,“ odpovedal hrdo.
Spomenul som si, že keď som bol v tomto veku, bol som nútený odísť z môjho vlastného domu, pretože práve prebiehala kórejská vojna. A hoci som nikdy nemusel cestovať tak ďaleko ako oni a život ma ušetril mnohých ťažkých skúšok, ktoré na nich zanechali jazvy, až príliš dobre som poznal ten zmätok a strach, keď som za padania bômb utekal z rodnej dediny.
Nikdy nezabudnem na môjho starého otca, ako zúfalo zháňal niečo, čím by nás nakŕmil, keď sme sa skrývali v horách. Bol som príliš mladý na to, aby som rozumel, čo je to „kolektívna bezpečnosť“, ale keď som videl medzinárodné jednotky pod vlajkou OSN, vedel som, že nie sme sami. A keď nám OSN dodala zásoby, ktoré nám zachránili život, pocítil som zodpovednosť vrátiť niečo späť svetu, ktorý ma zachránil.
