V septembri sa Európou šíril takmer euforický pocit, že konečne jedny predčasné voľby v Grécku, pred ktorými i po nich sa pod eurozónou nebude zem natriasať. Skeptici, ktorí miernili inštitucionálnu úľavu tým, že hodinou pravdy nie sú voľby, ale reformy, ku ktorým sa zaviazali, boli v menšine. Veď čert-diabol by v tom musel byť, aby za - tentoraz - 84 miliárd tí Gréci so sebou čosi už neurobili.
Bolo by aj prepálené tvrdiť, že generálny štrajk štátnych zamestnancov, ktorý včera zachvátil celú krajinu, je bodkou za plnením podmienok tretieho bailoutu. Samozrejme, že (ešte) nie, novopečený centrista Tsipras s ešte novopečenejším mandátom je dostatočne silný, aby rebéliu potlačil. A politicky hladko zvládne aj nasadenie omračujúcich granátov a slzotvorného plynu proti radikálom, ktorí „štrajkovali“ metódami (napr. vrh zápalnými fľašami), akoby práve prišli z Damasku.
