FOTO - TASR/APAutor je český spisovateľ
Najviac sa bojím zla, ktoré už je tu.
V románe Nová planéta, ktorý mi nedávno vyšiel, okolo seba akási technologická elita postavila nepriepustný val. Nová planéta nie je civilizáciou mimo našej planéty. Je to sebestačná civilizácia niekoľkých desiatok tisíc ľudí, ktorí sa úplne odrezali od zvyšku sveta - od jeho kríz a problémov.
V ich poňatí; v ich oficiálnej ideológii už zo Zeme odišli. Vyspelé technológie, ktoré vlastní, im umožňujú prežitie. Lenže, objavujú sa iné problémy. Napríklad otázka slobody. Žijú v navzájom prepojenom svete, od ktorého sú zároveň celkom závislí. Sú ešte slobodní?
Román má svojho osudového hrdinu Daniela, ktorého predobrazom je biblický Jozef Egyptský – zradený bratmi, ktorých miloval – odvrhnutý do inej civilizácie – v tomto prípade do civilizácie Starej planéty, ktorá medzitým, ako sa neskôr ukáže, skolabovala. To je svet za múrom.
Náš svet múrov
Dnes začíname žiť v realite nových, väčšinou ešte len rozostavaných, múrov. Úprimne: kto niekedy nepocítil túžbu, aby sa problémy sveta nejako samy vyriešili. Napríklad tak, že by niekoľko miliárd ľudí z ničoho nič zmizlo, že by pominula populačná explózia, že by svet bol znovu prehľadný. A pochopiteľne: kto by sa pri takých predstavách nezahrnul do sveta vyvolených?
Keď som asi pred piatimi rokmi vyslovil nahlas v kruhu priateľov, že Európa má len dve možnosti: buď zostane otvorená, a potom ako civilizácia zanikne pod náporom prisťahovalectva, iných kultúr a masových exodov, alebo okolo seba postaví nepriepustný val, a potom prežije o niečo dlhšie, všetci si takmer ťukali na čelo. Lenže, dejiny nezastavíš.
Bolo by však zásadným omylom vidieť len nebezpečenstvo vonkajšie. V základoch našej civilizácie, našej kresťansko-židovskej kultúre, stoja pojmy ako súcit a milosrdenstvo. A nebolo ľahké uviesť ich do života. Vlastne až posledných niekoľko desiatok rokov sa stali „oficiálnou“ ideológiou.
Európsky politický a sociálny systém, ktorý dnes prijíma väčšina, na týchto pojmoch stojí. A akokoľvek môže ísť o obyčajnú formalitu, uľahčuje jednotlivci byť milosrdným. Lebo milosrdné konanie nie je v rozpore s paradigmou. Milosrdné konanie je v zásade cenené a takmer nikdy nie je súdené.
Beštia v nás
Súčasná utečenecká kríza nám najviac ubližuje tým, že nás núti nebyť milosrdnými. Ubližuje tak našim dušiam. Pretože naše duše sa ocitajú medzi dvomi hlavnými zásadami, ktoré sú im vlastné. Na jednej strane je to potreba konať dobro, potreba byť súcitný a milosrdný.
