A to s licenciou, že znamenia boli náhodné a veštba robená s búšiacim srdcom.
Nad správami: Ľudia hádzali plachty z okien, aby zakryli telá na parížskych uliciach. Mestá, v ktorých sa obyvatelia inak nezdravia ani v tesnej blízkosti výťahovej kabíny, sa vždy vedeli spojiť, keď zažijú otrasy. Pocit solidarity, ktorý sa vynára v okolí postihnutom zlými správami, je nesmierny. Mala by ho poháňať najmä vôľa pomôcť a nasledovať by mal pocit, že zlomové okamihy vytvorili a tiež budú chcieť využiť ľudia zlej vôle. Preto treba byť veľmi opatrní v triedení správ a emócií.
V taxíku: „Tak a toto tu máme kvôli tým ľuďom, čo sem pustili.“ Spájanie sa by nemalo ísť na úkor slabších. Sýria stratila štvrť milióna obyvateľov od začiatku vojny v 2011 a milióny krajinu opustili. Ako dať dohromady našu bezpečnosť s predstavou, že takúto bezpečnosť možno udržať len za cenu, že ľudia utekajúci pred vojnou zostanú za plotmi? Je to ťažká dilema a automatickú odpoveď – opevňovať, preverovať, bojovať – treba podrobiť diskusii a neprijať ju ihneď za svoju.
Na sieti: Na profiloch sa objavuje značka I’m safe (Som v poriadku). Facebook aplikáciu vyvinul pre prípad katastrof, ako bolo zemetrasenie a tsunami v Japonsku v 2011. Parížania a návštevníci mesta si takto dávajú vedieť, že sú „safe“. Keď sa ubezpečia, že najbližší sú v poriadku, budú rozmýšľať o tom, čo to znamená pre ich komunitu, čo musia urobiť a čomu sa vyhnúť. Volať po odplate či vzývať bezpečnosť tiež znamená postupné ukrajovanie zo slobôd a neodvratné smerovanie ku konfliktu, ktorý na ceste zanechá oveľa viac tiel.