Sloboda nie je akýsi druh strážneho anjela, ktorý bude bdieť nad našou spoločnosťou, kým my pokojne spíme. Je to práve naopak. My by sme mali bdieť nad našou slobodou.
O slobodnú spoločnosť, kde ľudia sú si podľa ústavy rovní v „dôstojnosti i v právach“ a bez ohľadu „na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie“, nás neoberie vonkajší nepriateľ, ale môžeme sa o ňu postupne obrať my sami.
Pod povrchom revolučných zmien prežilo oveľa viac z minulého režimu než sme si pripustili.
Medzi tými, čo majú moc a vplyv na Slovensku, sa nájdu aj ľudia, ktorí sa často správajú, akoby si 17. november ani len nevšimli. Hnaní pudom sebazáchovy si osvojili nové demokratické triky, ale ich mentálny svet sa zasekol v nedemokratických časoch.
Mnohí ľudia tlieskajú politikom, ktorí šíria strach a potom tvrdia že národ ochránia. Prestali sa pýtať, či práve títo politici stelesňujú hodnoty, o ktoré ľudia 17. novembra bojovali. Ich vlastná chuť niečo meniť by im mohla poskytnúť aj lepších lídrov. Iní tvrdia, že tých lepších nemáme. Keby to tak bolo, bol by to smutný príbeh tohto národa.
V tejto krajine žije mnoho vzácnych ľudí, ktorí si Nežnú revolúciu nie len všimli, ale aj žijú spôsobom, aby sa 17. november nestal len voľným dňom v kalendári.
