Pred 26 rokmi sme bojovali proti vláde jednej strany. A napokon ju máme i dnes, hoci by ju stačilo zrušiť vo voľbách.
Zmena bola na spadnutie. Tisícky východných Nemcov začali utekať do západného Nemecka všetkými možnými cestami, cez nemeckú ambasádu v Prahe, v uliciach ktorej nechávali svoje wartburgy a trabanty. Alebo cez Maďarsko a Rakúsko, takže práve medzi týmito krajinami neďaleko mesta Sopron sa nožnice prvý raz – už 27. júna 1989 – zahryzli do železnej opony.
Ani komunistickou mocou kontrolované médiá už o týchto udalostiach nemohli mlčať. Rovnako sa nedali utajiť silnejúce protesty v Prahe, ale ani v Bratislave, kde sa študenti zišli už 16. novembra, teda zhodou okolností v predvečer, než „sa to začalo“.
Verejnej protestnej akcii s názvom Niekoľko viet robili najlepšiu reklamu komunisti tým, že ju systematicky kritizovali.
Muzikant Michael Kocáb z Pražského výběru povedal vo vysielaní naživo, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži.
Veľmi pôsobivé bolo proroctvo ekonóma Otu Šika žijúceho v emigrácii, ktorý poslal do Československa odkaz, že aj tu môže komunistický režim padnúť v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov, pokiaľ ľudia vyjdú do ulíc.
Ešte aj humor na účet režimu bol čoraz odvážnejší, príkladom čoho boli legendárne rozhlasové relácie Pod pyramídou, protagonistom ktorých bol humorista Milan Markovič spoločne s hudobníkom Petrom Breinerom.
Málokto tušil
Napriek tomu, že keď 17. novembra policajti v Prahe brutálne potlačili demonštráciu ku Dňu študentov, málokto tušil či priamo veril, že koniec komunistického systému – a vôbec bipolárneho sveta rozdeleného železnou oponou – je tak blízko.
Udalosti nabrali prekvapujúci spád: už po týždni odstúpil najvyšší komunistický funkcionár Miloš Jakeš. Hneď na ďalší deň prišla z Bratislavy požiadavka, aby sa v ústave zrušil bod, ktorý zaručoval komunistickej strane jej vedúcu úlohu. Stalo sa to do troch dní! A už od 10. decembra vládla prvá nekomunistická vláda od februára '48, tzv. vláda národného porozumenia.
Rýchlosť a rozsah tejto premeny stojí za pripomenutie aj preto, že zatiaľ čo v jedných vyvolala eufóriu, mnohí s ňou nesúhlasili alebo nečakali, že veci zájdu tak ďaleko.
Príliš veľká zmena?
Áno, pred 26 rokmi sa mnohí pripojili k protestom ani nie tak z túžby po slobode, ale z jednoduchého (a opodstatneného) pocitu, že Jakeša a Husáka už treba „vykopnúť“ a systém „voľajako“ zmodernizovať, aby sme sa mali lepšie.
