Základnú školu dokončil Gigo s výborným prospechom a oznámil mi, že chce ísť na gymnázium.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/57/5710447/5710447.jpeg?rev=2" author="Foto: Petra Procházková" longread-pos="full"]Gigo s herečkou Evou Holubovou.[/content]
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/57/5707519/5707519.jpeg?rev=2"][/content]
Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Poslali mi ho, keď maldvanásť. Ako balík, o ktorého obsahu bolo málokomu niečo známe. Chlapec tmavej pleti, s nežnými rysmi a vydesenými očami, čo sa snažili márne vyžarovať pokoj, vyrovnanosť a sebaistotu. Afganec.
Prvé správy, ktoré s ním z jeho domoviny prišli, boli kusé, ale jasne hovorili o mimoriadne nadanom chalanovi, ktorý je úplne samostatný, nič nepotrebuje a dohovorí sa plynulou angličtinou. Nech ho vraj v rámci snahy konať dobré skutky nechám v Česku vyštudovať. Priletelo dieťa, ktoré preplakalo veľa nocí clivotou za mamou. Na smrť vydesené. Nevedelo, ako fungujú splachovacie toalety, nieto, aby sa dokázalo čo i len predstaviť po anglicky. Pre nás oboch to bol šok. Navyše sme si nepadli do oka.
Ja som práve mala novorodenca, ku ktorému sa upínal všetok môj materský cit. On ma porovnával so svojou vlastnou matkou, ktorá s časovým odstupom naberala na dokonalosti, nehe a kráse, zatiaľ čo ja som sa so svojím vzťahom k pivu a neformálnemu vyjadrovaniu stávala v jeho očiach čoraz jasnejším symbolom vulgárnej európskej dekadencie.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Voláme ho Gigo
Prvé spory boli úsmevné a riešili sa viacmenej zábavnou formou. Keď mu v základnej škole v jednom juhočeskom malomeste nadával jeden zo spolužiakov do „čmoudů“, síce nepochopil presne význam označenia „čmoud“, ale vďaka jeho sociálnej inteligencii mu došlo, že to je niečo výsostne urážlivé. Nepovedal mi to z jednoduchého dôvodu, že sme spolu prakticky nehovorili. Zavolal si ma riaditeľ. Rozhodol sa usporiadať zápas v boxe bieleho rodáka s rasistickými sklonmi s počerným Afgancom zatiaľ úplne bez sklonov. Vtedy, a je to už takmer osem rokov, zápas v boxe vyhral.
[content type="citation"]Má devätnásť. Chce byť diplomatom a riešiť vojny bez použitia zbraní. Nie je práve najlepší študent, ako človek je však skvelý. Na diplomaciu má talent a tréning.[/content]Gigo je absolútny introvert. Taký typ indiánskeho chlapca, ktorý roky nehne brvou, i keď mu nadávajú do kojotov, ale potom raz vytiahne dýku a vrazí ju nepriateľovi medzi rebrá. V každom prípade sa roky so mnou rozprával len v strohých vetách, a nebolo to preto, že by rozvinutejšie nedal dohromady. Nedozvedela som sa o jeho myšlienkových pochodoch nič. Len som tušila. A tak ma začal zaujímať.
Dokázal zvládnuť celú základnú školu za štyri roky. Časom sa na jeho tvári semtam objavil úsmev. Naznačoval, že ten chlapec začína cítiť právo byť aj v cudzej spoločnosti veselý. Postupne z neho vyliezlo, že mu doma dali so sebou do výbavy viacero zásad: neupozorňovať na seba, pomáhať rodine, u ktorej bude žiť (teda mne), jesť, čo mu dajú okrem bravčového, nekričať, upratovať si po sebe (jeden z bodov, ktorý dnes úplne podľa vzoru českých tínedžerov nedodržiava), nerobiť nič, za čo by ho mohol Alah potrestať.
Základnú školu dokončil s výborným prospechom a oznámil mi, že chce na gymnázium. S tým svojím úsmevom, za ktorým je kdesi hlboko vnútri tvrdá podstata.
Po období vzájomného odporu a neznášanlivosti sme jeden druhému porozumeli. Keď nie v lásku, vyvinul sa náš vzťah v priateľstvo.
Drž sa svojej cesty
Má devätnásť. Chce byť diplomatom a riešiť vojny bez použitia zbraní. Nie je práve najlepším študentom, ale človek je skvelý. Na diplomaciu má talent a tréning.
