Desiatky ľudí sa nehanbili za svoj žiaľ, pretože chápu, čo udalosti v Paríži znamenajú pre našu spoločnosť. (Foto: SITA/AP)Je našou povinnosťou správať sa dôstojne a s odvahou. Francúzska spoločnosť to zvládla lepšie ako slovenskí politici.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
K eby bol niekto v pochybnostiach, alebo by si myslel, že sa nás to netýka, že sa to nemôže nikdy stať, pretože sme údajne malá a nezaujímavá krajina, tak sa mýli. Ak sa niekto domnieva, že najhoršie už máme za sebou a ruské ponorky, francúzke a anglo-americké bombardéry nás pomstia, že Erdogan prestane zabíjať Kurdov, aby sa mohli oni dať zabíjať za nás s jezídmi v Sindžare a Rakke, mýli sa. Ak si niekto hovorí, ha, ako dobre, že sa to vlastne stalo, hrá nám to do karát, urobíme si na samovražedných atentátnikoch ústavnú väčšinu, mýli sa.
Udalosti v Paríži a ich pokračovanie ukazuje, že nečelíme útoku samoradikalizovaných psychopatov, ale organizovanému výsadku ľudí rozhodnutých premeniť Európu na Afganistan.
Nie sme šampióni
Deň po našom štátnom sviatku, deň po tom, ako sa v Prahe zišla na námestiach neonacistická luza v spoločnosti prezidenta Zemana, sa ukazuje, ako sú osudy strednej Európy zviazané s tým, čo sa deje vo svete v tom najbolestivejšom momente.
Uplynulých dvadsaťšesť rokov, pád Československa, pád Mečiara, systematické ničenie euforickej generácie, ktorá chcela zo Slovenska urobiť poriadnu krajinu, bolo možno tým najlepším, čo sme zažili. Na to, čomu veríme, čo sme v neobvyklom vzostupe jednoty považovali za prirodzené a nazvali sme to našimi hodnotami, sa musíme pozerať ako na niečo, čo môžeme stratiť.
Našou usilovnou prácou proti všetkému hodnotnému, proti viere v spravodlivú spoločnosť s férovými politikmi, odvážnými verejnými hlasmi a emancipovanými slobodnými občanmi a prácou síl Islamského štátu a ďalších, ktorí nás za túto našu malú slabosť pre slobodu a ľahkosť nenávidia.
A pritom, nechceme až tak veľa, žiť v bezpečí, môcť milovať, pracovať a nemať pocit, že nič z toho, čo sa nám deje, nedáva zmysel.
Verili sme, a myslím, že ešte stále mnohí veríme v republiku. V ideál osvieteneckej spoločnosti založenej na poznaní a rešpekte, v spoločnosť, kde sú všetky sily a citlivosti súčasťou spoločenstva a nie jeho rozbuškou.
Tento stav sa nám nikdy nepodarilo dosiahnuť, raz sme uprednostňovali banky pred nezamestnanými, inokedy nevolených oligarchov pred voličmi, mafiu, pred slobodnými ľuďmi.
