Autor pracuje v treťom sektore.
Nie je to tak dávno, čo som ešte žil v inej krajine. Nebolo to tam zlé. Keď sa na to spätne pozerám, vlastne sa takmer ani nebolo na čo sťažovať. Pokojná krajinka v závetrí veľkej politiky, tu korupcia, tam kauza na regionálnom piesočku, to áno, ale inak to šlo. Ani len referendum proti právam nepohodlnej menšiny, ktoré naozaj nebolo s kostolným poriadkom, ma nedokázalo celkom vyviesť z miery. Napokon, nedopadlo úplne zle a organizátori odišli s dlhým nosom.
No potom sa za hranicami začali diať veci a ja odrazu, nečakane a proti svojej vôli, žijem v akejsi vymenenej krajine. Adresu som pritom nezmenil, GPS súradnice stola, za ktorým píšem, sú stále rovnaké. Krajina, v ktorej som ešte pred polrokom žil, sa vplyvom širších globálnych súvislostí stráca, pred očami mení svoj charakter. Alebo sa len odkrýva čosi nepekné, čosi, čo bolo len viac či menej dobre prekryté modernizačným náterom.
Posúvame na hranu (a neraz aj za ňu) toho, čo by sme ešte pred nedávnom považovali za akceptovateľné. Desivé je, že to odrazu akceptovateľné je.
Ľudskoprávni svätuškári
Prejavy solidarity a ľudskosti budú pomaly považované za rizikové aktivity a v niektorých kruhoch až za protinárodnú činnosť, slušnosť si snažia pre seba uchmatnúť „bežní ľudia“ na čele s tlupou prebujnelých národovcov.
