[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/57/5711556/5711556.jpeg?rev=2" author="Katarína Hlinčíková" longread-pos="full"][/content]
TEXT: Peter Krištúfek
Sizyfos, ten starý dobrý Sizyfos, valí do kopca balvan. Je z toho unavený, potí sa a už si takmer necíti chrbát. Zapiera sa, šmýka sa po mokrej hline, odfukuje. Musí tlačiť ďalej. Bohovia to tak vymysleli, nahneval ich. Keď už konečne stojí takmer hore, celkom hore pod vrcholom, balvan sa mu vyšmykne a rúti sa dolu. Vzdychne si, zničený zostúpi po strmej stráni a musí pekne začať od začiatku. Sú chvíle, keď naozaj zúfa, najradšej by bol, keby sa už to neskutočné trápenie skončilo. Potom sa zas zmieri, nič necíti, len ďalej valí svoj ťažký náklad. Každý deň znovu. Týždne a mesiace. Roky. Slnko vychádza a zapadá. Striedajú sa ročné obdobia. V lete ho otravujú muchy a komáre, aj pálčivé slnko. V zime ho oziabu prsty na rukách, omŕzajú mu uši. A on tlačí do kopca balvan. Znovu a znovu. Pred koncom zakaždým kameň ovládne nemilosrdná gravitácia a s rachotom padá naspäť k úpätiu.
