SME

Abrahám: Ďalšie dve-tri vlny utečencov môžu potopiť EÚ

Abrahám: Ďalšie dve-tri vlny utečencov môžu potopiť EÚ

Ako devätnásťročný emigroval. Vrátil sa v druhej polovici 90. rokov, aby svoj súboj s Mečiarom a mečiarizmom neviedol z bezpečného zahraničia.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/vydania/20151123/photo2/sm-1123-023f-karik.rw_s900.jpg" author="" longread-pos="full"][/content]

Ako devätnásťročný emigroval za svojím bratom do Kanady a tam spoznal mulikulturalizmus v jeho úspešnej podobe. Vrátil sa v druhej polovici 90. rokov, aby svoj súboj s Mečiarom a mečiarizmom neviedol z bezpečného zahraničia.

Dnes pozoruje iný utečenecký príbeh z pozície poučeného a praxou poznačeného politológa. Samuel Abrahám, rektor Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií.

TEXT: Róbert Kotian

[content type="longread-pos" pos="left"] [content type="img" src="http://i.sme.sk/cdata/0/79/7910530/kotian_as.jpg"][/content]Píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport.[/content]

Pred desiatimi rokmi som rozhovor s tebou začal otázkou, že skôr ako sa ťa spýtam, prečo si sa vrátil, sa ťa spýtam, prečo si odišiel. Dnes chcem začať podobne, ale viac priestoru chcem venovať tvojmu úteku a skúsenostiam s emigráciou. Koľko si mal rokov, keď si zo socialistického Československa odišiel? A prečo?

„Fyzicky som odišiel, keď som mal 19, ale mentálne ako trinásťročný. Môj brat bol v Kanade a tak ako vyše stotisíc Slovákov a Čechov aj on emigroval z Československa po ruskej invázii v roku 1968. Pre mňa otázka nestála či, ale kedy emigrovať. Keď som mal 15, stretli sme sa v Juhoslávii, brat prišiel vo veľkom cadillacu a chcel som sa mu vopchať do kufra, aby ma zobral do Talianska, ale on povedal, ostaň, ešte máš čas. Hlavný dôvod nebol prepych Západu, ktorý som si tak ako my všetci prirovnával so šeďou a nevkusom normalizácie. Hlavný dôvod mojej túžby utiecť bola tá neznesiteľná duálnosť existencie, v ktorej sme museli vinou Brežneva a Husáka žiť. Na jednej strane, doma, medzi kamarátmi mojej sestry, panovala totálne antikomunistická, antihusákovská, antiruská rétorika, nenávisť ku komunistickému režimu. Na druhej strane primitívna propaganda a klamstvá, ktoré sa na nás valili v škole, z televízie, novín. Ako mladý človek som túto duálnosť a bezmocnosť nedokázal zniesť. Keď máš 13 – 14 rokov, nedokážeš nasadiť tú cynickú masku dospelého, ktorý potajme nadáva, ale na verejnosti drží hubu a krok. Je pravdepodobné, že ak by som mal o 10 – 15 rokov viac, dokázal by som uhrať túto odpornú hru s komunistickým režimom a ešte, tak ako mnohí, by som svoje nešťastie, bezmocnosť a hnev utopil v alkohole. Nechcel som však dorásť do toho bodu, nechcel som skúšať svoju chrbtovú kosť. Pamätám sa veľmi jasno, keď som mal 17. narodeniny, tak som sa sám seba pýtal, čo tu robím, veď tento režim tu bude ešte niekoľko generácií a totálne ma zničí. Keď som napokon v roku 1980 odišiel, bolo to ako vykúpenie, nie ako vstup do očistca, ale hneď rovno do neba.“

Takže ešte dávno pred Gorbačovom. Ako si vlastne odišiel? Kadiaľ?

„Cez Juhosláviu. Bolo to veľmi jednoduché. Vtedy sa z Juhoslávie na Západ dalo dostať relatívne jednoducho. Išli sme s mamou do Splitu, hneď na druhý deň nášho pobytu som jej povedal, že odchádzam. Dva týždne sme sa lúčili, rozprávali a plakali. Aby som ju odpútal od smútku, nútil som ju diktovať mi všetky domáce recepty. A keďže všetky poznala spamäti a odhadom, trvalo to takmer tie dva týždne, aby mi ich nadiktovala. Aj vďaka tomu zoznamu som sa stal vášnivým kuchárom – veď cez jedlo a vône sa dá najlepšie komunikovať na diaľku a s minulosťou, keďže som sa nemohol ako odsúdený emigrant vrátiť. Útek samotný bol veľmi prozaický, dostali sme na rakúskom konzuláte v Záhrebe tranzitné vízum, no ani oni, ani ja sme vedeli, že Rakúsko nebude tranzit, ale miestom požiadania o azyl.“

SME+

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Dostali sme? S kým si ušiel?

„Pretože tranzit bolo možné ísť len autom z Juhoslávie cez Rakúsko do Československa, na konzuláte v Záhrebe som stretol Bratislavčana Kazimíra Kilheku, mal auto a tak sme bez problémov prešli do Rakúska. Pamätám sa, ako sme po tom nedobrodružnom úteku tesne na hranicami v Rakúsku rozpačito stáli na parkovisku a gratulovali si, že sme na slobode...“

V Rakúsku si bol v nejakom utečeneckom tábore?

„Nie, nie. V Treiskirchene som bol našťastie len jednu noc a potom nás porozhadzovali po takých dedinkách do lyžiarskych stredísk, ktoré boli v lete prázdne, čiže tam sme ako azylanti čakali na rozhovor na kanadské veľvyslanectvo.“

Ako dlho si tam bol?

„Sedem alebo osem mesiacov.“

A čo si tam sedem mesiacov robil?

„Robil som. Skrátka, učil som sa anglicky a hlavne sme si hľadali robotu, pretože hoci sme mali ubytovanie a stravu, vreckové bolo veľmi malé a chceli sme si zarobiť peniaze. A keďže v hoteli, v ktorom som býval, bolo veľa Čechov, naučil som sa dobre hrať mariáš. Kráľovská to kartárska hra.“

Niekto ti organizoval robotu?

Nie, to sme si hľadali sami. Asi dva mesiace sme pracovali v lese, natierali špičky smrekov vápnom. Náš zamestnávateľ nám chcel veľmi pomôcť, a tak nás brzdil, aby sme to vápno šetrili, pretože už sme minuli všetky zásoby a inú prácu pre nás nemá. Potom som robil v malej zlievarni, kde sa odlievali rôzne kryty na kanalizáciu. Pamätám sa, ako sme s jedným brnianskym filozofom rozhŕňali kopu škvary a viedli filozofické a ideologické diskusie. Áno, začiatok emigrácie mal kontúry príchodu do raja. Samozrejme, hádali sme sa, aby sme si večer dali partičku mariášu.“

Mal si veľmi dobrú vedomostnú výbavu z domu, či nie?

„Áno, veľmi dobrú. Jednak z domu a jednak, keďže som bol ostarok, moji priatelia boli najmenej o päť až pätnásť rokov starší; denne som sa rozprával s ľuďmi, ktorí buď študovali, alebo učili na vysokej škole a okrem jedného-dvoch, rovnako ako ja, neznášali komunistický režim. A ten jeden kamarát, Lacko Hohoš, ktorý komunisticky režim zastával, bol stále naším kamarátom a slúžil nám ako terč v ideologickej konfrontácii. Ešte niečo o tej normalizácii. Husákovský režim bol vo svojej perfídnosti neobyčajný aj tým, že pokiaľ si niečo nenapísal a neposlal do zahraničia, polícia a rôzni udavači väčšinou kašlali na teba, čo si rozprávaš, či už v krčme, alebo v súkromí medzi priateľmi. Dokonca sme často vedeli, kto je eštebák a, jednoducho, sme ich ignorovali a od seba vypudili.“

Vlastne softdisent.

„To nebol žiadny disent ani softdisent. Ako disident vedome riskuješ vlastnú existenciu ako aj postavenie svojej rodiny. Dnes by som bol hrdý, ak by som niečo také dokázal. Jednoducho som na režim nadával vo svojom okolí či medzi spolužiakmi, pretože som necítil priame ohrozenie, a jednak mi bol režim odporný a nevedel by som sa pretvarovať. Dokonca ani v škole ma nik nenútil, aby som na občianskej výchove rozprával niečo obdivné o komunistickom režime. Veď aj tí učitelia cítili odpor k režimu, len mali strach a prorežimovú nadprácu robili len povrchne alebo dokonca s odporom. Pamätám sa na jedného učiteľa dejepisu, ako po tom, čo sa dozvedel, že má rakovinu, namiesto prednášok o starom Grécku nadával na komunisticky režim. Nemohol do hrobu odísť ako zbabelec, tak aspoň pred gymnazistami sa prejavil úprimne. Bolo to smutné, dojemné a zároveň odporné, ako si ten softtotalitný režim zahrával s ľudskou existenciou.“

Neľutoval si niekedy, že si emigroval?

„Nie. Tých pätnásť rokov v emigrácii mi, obrazne povedané, zachránilo život, moju existenciu. Aj dnes, keď už som dvadsať rokov opäť doma, považujem svoju emigráciu za pridanú hodnotu, rozmer vo svojom myslení, ktorý ma obohatil a poskytol nadhľad, ktorý by som nedosiahol, ak by som tu bol kontinuálne. Priznám sa, ten rozdiel v chápaní často pociťujem, keď sa dnes rozprávam aj so vzdelanými ľuďmi, ktorí, ako sa vraví, nevytiahli päty zo Slovenska.
Raz som však v emigrácii predsa len zažil to, čo sa nazýva heimweh – túžba po domove, aj keď vieš, že sa tam nechceš a ani nemôžeš vrátiť. Raz v noci som išiel na bicykli nočnou Ottawou, keď mi do nosa udrela vôňa jesenného lístia a dymu z kozuba. Vyjavila sa mi naša chata pri lese v Mariánke v kruhu rodiny a známych. Prepadla ma hrozna tieseň, musel som zastaviť a dezorientovane som sa obhliadal po tej cudzej krajine a pýtal sa sám seba, čo tu robím, kde som, prečo nie som doma... Ale to bolo jediných päť minút túžby vrátiť sa naspäť za celých 15 rokov.“

Ako si komunikoval s mamou?

„Takmer každé leto odvtedy, ako som začal študovať na univerzite v Kanade, išiel som do Európy s ruksakom na chrbte, dva mesiace som sa potuloval po západnej Európe, tak za desať dolárov na deň, a potom plný dojmov, unavený a natešený som sa na dva-tri týždne stretol s mamou a niekedy s celou rodinou v tej istej Juhoslávii, cez ktorú som utiekol, ktorá bola vtedy taká úžasná, slobodná a priateľská. Zostali mi v pamäti tie krásne týždne stretnutia s rodinou a znalosť srbo-chorvátčiny, ktorú milujem. Tá však, rovnako ako Juhoslávia, už neexistuje...“

Mamu napriek tomu, že mala dve deti vonku, púšťali do Juhoslávie?

„Áno. Vždy si vybavila výjazd zo zdravotných dôvodov, keďže mala chronický ekzém. A keďže nepotrebovala tzv. devízový prísľub, teda pridelené dináre, ktoré si mohla zameniť zo štátnej banky, a zároveň bola v penzijnom veku, vždy ju pustili. Peniaze od štátu nepotrebovala, zobrala si totiž každý rok plný kufor damaskových obrusov, tie predala, a z toho si pokryla celú dovolenku. Bol to zvláštny svet a divné časy, takmer cítim nostalgiu a pripadám si, ako keď ako deti počúvali o prvej republike a o vojne...“

Sedem mesiacov si pracoval v Rakúsku, čakal si na vízum do Kanady. Čo bolo podstatou toho vízového procesu?

„Bol som na dvoch interview, tak ako všetci utečenci. Samozrejme, povedali mi, že keby som v Kanade nemal brata, tak by ma nezobrali. Nemal som nijakú atraktívnu kvalifikáciu, iba našu strednú školu. Keď ma napokon do Kanady prijali, nedostal som nijakú zvláštnu podporu alebo peniaze na ubytovanie. Hneď som začal manuálne pracovať a jediné, čo som mal zadarmo, boli kurzy angličtiny. Skrátka, dva roky som pracoval manuálne ako maliar, natierač, či pomocný robotník na stavbách. Robil som teda to, čo bolo poruke a bolo to super. Spoznával som kultúru, zvyky a jazyk spoločnosti, kaqm som prišiel žiť natrvalo.“

Tie dva roky, keď si robil, si súbežne aj študoval?

„Samozrejme. Najprv som chodil do jazykovej školy, potom som absolvoval ekvivalent prípravky na vysokú školu, kam som chodil rok, a potom som si podal prihlášku na torontskú univerzitu. A to bol vstup do nirvány, vytúženého prostredia učenia a učenosti a príjemných a múdrych ľudí. “

Na torontskej univerzite si žil z toho, čo si si zarobil cez leto?

„Nie, jednak som si niečo zarobil, postupne som získal rôzne štipendiá a aj pôžičky a popritom som robil čašníka alebo maliara po večeroch a cez víkendy.“

Bol bežný takýto spôsob živobytia pre ľudí, ktorí prišli do Kanady z iných krajín?

„Tí, čo nemali dosť peňazí, sa museli nejako uživiť. Existovali však aj pôžičky a školné bolo v Kanade vtedy veľmi nízke. Škola, strava a ani ubytovanie v spoločnom baraku plnom študentov neboli vôbec drahé. Stal som sa vegetariánom a to mi ešte viac znížilo náklady. Napokon, čo som potreboval – strechu nad hlavou, knižnicu, plaváreň a spoločnosť učiteľov a študentov. Našiel som si spoločnosť medzi študentmi v Toronte a začal som sa „cítiť“ ako Kanaďan. Začalo mi to byť blízke a príjemné.“

V Kanade si sa stretával s ľuďmi z iných kultúr, z iných národov a prostredí. Ako ich vtedy vnímala kanadská spoločnosť?

„Samozrejme, spolužiaci, to bola mozaika farieb, jazykov, národov. Môj najlepší priateľ bol Ind, z ostrova Goa, ktorý voľakedy patril Portugalsku. Ďalší bol Poliak, ten sa síce narodil v Kanade, ale mal, tak ako Poliaci všade, veľmi silnú poľskú identitu. Veľmi dobrí, blízki priatelia pochádzali aj z Malajzie, Nigérie, Turecka či z rôznych kútov Európy. Kanadská spoločnosť bola a je otvorená, vrúcna a majú zabehnutý program, ako prijímať a integrovať imigrantov. V každom prípade sme sa cítili ako vítaní cudzinci, ako niekto, kto sa kedykoľvek môže stať súčasťou kanadskej spoločnosti. Multikulturalizmus v Kanade fungoval a dodnes funguje, hoci už viac problematicky, keďže desať rokov bol ministerský predseda konzervatívec. Príchodom Justina Trudeaua pred pár týždňami je to opäť stará, dobrá multikulturálna Kanada.“

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Poriadne drahý liek (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na utorok

Poriadne drahý liek (Vico)

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Poľská karikatúra Mikiho Sliackeho na pondelok

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na sobotu

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Lolek a Bolek (Mandor)

Mandorova karikatúra

Lolek a Bolek

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na štvrtok

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Karikatúra Róberta Vaňka na stredu

Neskoro, ale predsa (Vaněk)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop