Tvrdenie, že Slovensko by sa už malo pripravovať na život po Schengene, sa síce bráni úderom do klávesnice, avšak k rastúcim plotom a kontrolám pribudol ešte teror a honba na džihádistov. Zátarasy budú dočasné – čo všetci avizujú – presne dovtedy, kým sa prílev z juhu zásadne nezmierni.
Napokon, dve možnosti – buď sa zadrôtuje vonkajšia hranica, alebo sa budú musieť privrieť vnútorné – tu boli načrtnuté už dávno pred prvým kolom, ktorý vrazil Orbán do zeme medzi Maďarskom a Srbskom.
Čoraz zrejmejšie je, že okrem politickej vôle, ktorej nedostatok azda zlomili parížske útoky, kontrola (obrana) morskej hranice naráža na technicko-administratívnu náročnosť úlohy a fakt, že „musí dosahovať štandardy najlepších krajín, žiadny europriemer“ (Wolfgang Munchau, Financial Times).
A keďže minimálne pri Grécku je to požiadavka evidentne nad jeho sily ešte i vtedy, keby sa viac snažilo – akože sa nesnaží –, inej cesty niet, než urobiť z Frontexu (alebo akéhosi nástupcu) ozaj „federálnu“ agentúru, ktorá by s viac(mnoho)násobným rozpočtom prevzala kontrolu a s ňou aj zodpovednosť.
