Nefandime si. Každý z nás je prišelec. Alebo privandrovalec. Z nemeckého „wanderen“- cestujeme, putujeme, prichádzame, odchádzame. A podľa sociológa Maffesoliho všetci blúdime. Fyzicky aj obrazne.
Prisťahovali sa po smrti obľúbenej pani farárky. Tridsaťkrát denne sa vozia výťahom, bez prestania sa sprchujú, žúrujú. Privandrovali z vidieka. Hlasno čosi tvoria. Ako vraví jedna pani z Čeklísa: „Neskaj je taká múda, že hocigdo tvorí.“ Z chodby povyhadzovali cudzie veci. Keby som nebola civilizovaná, prišelcom ublížim. Veľmi sa mi žiadalo. Ale civilizačná guľa na mojej nohe nepustí.
V novembri ´89 jediná praktická revolucionárka Mária Filková obsadila budovy, aby bolo kde úradovať revolúciu. Ale len komunistické. Na Staromestskú vzala so sebou môjho otca. Nechcelo sa mu, celý život ho ťažilo, že na Štefánikovej vyhnal kedysi Demokratickú stranu. Obaja prišelci vyhnali z kancelárií funkcionárov. Do hodiny odvandrovali. Po niekoľkých rokoch staromestskí katolíci vyhnali, koho mohli a kto sa dal. Prišelcami neboli dlho, kúpili si a predali, čo sa dalo. Noví bohatí prišelci si premenili priestor na byty, stali sa rezidentmi. Začali bojovať proti prišelcom zo susedstva, s ktorými zamenil minister vnútra budovu starej Ikey.
