Turecko-ruský konflikt a francúzske zváranie protiislamistickej koalície rámcovali geopoliticky vulkanický týždeň, ktorý len potvrdil, že vedúce princípy udalostí sú chaos a rozpory záujmov, čo sa nedajú zladiť.
Aj keď Hollande vyžmýkal z Merkelovej angažmán Nemecka priamo v Sýrii –, čo je veľká vec vzhľadom na nemecké komplexy – „svetovú koalíciu všetkých štátov“ proti IS nezlepil. Skutočnosť, že tvrdo narazil u Obamu, ktorý so starou riekankou o „zvýšení sympatií Islamskému štátu“ (keby ich vyprášili USA) odmietol pozemnú podporu, priviedla Hollanda v Moskve až k premetu, že sýrske vládne sily by mohli byť súčasťou pozemného ťaženia na Rakku. Minister Fabius neskôr – už nie pred Putinom – síce dodal, že „v rámci politickej tranzície v Damasku“ verbovanie pozemných síl Parížom však pekne nasvecuje krach európskej (aj francúzskej) bezpečnostnej doktríny „až do posledného Američana“ v momente, keď v Bielom dome sedí prvý prezident „európskeho“ razenia. Hollande by rád vytrestal IS za jeho zločiny, ale nie až natoľko, aby pri tom zomierali francúzski vojaci.
