Počas mojej poslednej návštevy Izraela mi priateľ Rony ukázal ruiny nočného baru, v ktorom sa odpálil nejaký šialenec. Okolie miesta bolo uzavreté, z trosiek ešte stúpal dym.
Podobný obraz som videl už dvakrát. V New Yorku krátko po páde dvojičiek a v indickom Bombaji, kde vybuchol luxusný hotel Tádž Mahal iba zopár blokov od Guest Housu, v ktorom som býval.
Napriek družnej komunikácii a Ronyho starostlivej pohostinnosti som vtedy odchádzal z Tel Avivu s čudným paranoidným pocitom. Podmienil ho obraz strachu premietnutý do všadeprítomných vojakov a policajtov s detektormi kovov, ktorí strážili vchody všetkých inštitúcií, škôl, chrámov, hotelov a aj tých najmenších pouličných kaviarničiek.
Nechcel by som, aby raz takto vyzeral svet, hovoril som si a zároveň som tušil, že moja nádej stojí na vratkých nohách. Neubehlo veľa rokov a dusná atmosféra Tel Avivu sa preniesla do Európy. Potvrdí to každý, kto bol minulý týždeň v Bruseli. Obraz ulíc s podozrivo zvýšeným počtom policajtov a vojakov sa zatiaľ chápe ako dočasný, no vtieravé tušenie ma znovu núti zdôrazniť príslovku zatiaľ.