Autor je vedúcim zahraničnej rubriky českých Hospodárskych novín.
Bezradná a zraniteľná sa zdá Európa zoči-voči najkonkrétnejšej hrozbe, akej čelí od pádu Berlínskeho múru pred dvadsiatimi šiestimi rokmi. Ruská agresia proti Ukrajine prebiehala síce v priamom prenose, ale bola pre väčšinu Európanov ťažko uchopiteľná a zdala sa geograficky ďaleko.
Vojaci trochu zúfalo hliadkujúci v uliciach Paríža či Bruselu a policajti desiatok štátov neschopní chytiť zostávajúcich páchateľov parížskych atentátov sú blízko na dotyk. Doslova. Niet pochýb o tom, že v Paríži si 13. novembra Európa prežila svoj 11. september. Len je trochu otázkou, či si to európski lídri uvedomili a či sú ochotní a schopní s tým niečo robiť.
Každý po svojom
Ich voliči sú dostatočne vystrašení a frustrovaní utečeneckým prívalom, takže sú náchylní na rýchle, na prvý pohľad bezbolestné a účinné riešenia. Lenže postaviť plot na (akejkoľvek) hranici je mediálne zhruba rovnako vďačné, ako poslať do ulíc hliadkovať vojakov s transportérmi, ale na podstatu problému to vplyv nemá, podobne ako trojmiliardový príspevok Turecku, aby sa snažilo udržať utečencov u seba.
Prostredie okolo Európy sa v posledných rokoch zásadne premenilo a je otázka, či Európa je schopná na tú zmenu zareagovať, či sa jej prispôsobiť.
Skúsenosť s riešením krízy spoločnej meny eura je varujúca: Európa nemala bankovú úniu a zároveň nechcela nechať Grécko skrachovať. Podobne je to v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, ktorá je ďalšou veľkou témou mnohých štúdií, diskusií a politických dokumentov. Lenže keď potom príde praktická potreba niečo spolu riešiť - v tomto prípade ochranu spoločných hraníc a boj proti terorizmu -, tak sa každý schová do svojej národnej ulity. Jeden vyhlási, že utečenci sú v jeho krajine vítaní, druhý začne stavať ploty. Dosahy oboch rozhodnutí cítia všetci okolo.
O spoločnom postupe nemôže byť v Európe ani reči, pričom sme v dejinnom okamihu, ktorý si práve niečo také vyžaduje. Inak sa Európa začne drobiť.
Kde je únikový východ?
Pre Európanov samotných sa skončil čas nevinnosti. Často sa po útokoch v Paríži spomínalo, že Európa by teraz mala nasledovať – čo sa týka prístupu k bezpečnosti - izraelský príklad. Česi alebo Slováci si možno začali viac nakupovať zbrane a zaujímať sa o získanie zbrojného pasu, ale o tomto izraelský prístup nie je. Skôr sa Európania budú musieť naučiť premýšľať v bezpečnostnom rozmere, ktorý doteraz zanedbávali alebo sa spoliehali, že im ho - podobne ako napríklad zdravotnú starostlivosť - dodá štát.
