SME

Lepšie časy sú práve teraz

Lepšie časy sú práve teraz

Buďme vďační, že tu sme, a nepremrhajme 
svoju výhru premýšľaním o prehre.

TEXT: Eva Borušovičová

[content type="longread-pos" pos="left"]

Píše Eva Borušovičová, scenáristka a režisérka.

[/content]

S tála vonku s dieťaťom v náručí a vdychovala mrazivý vzduch. Všade bolo ticho. Len sneh sa v pomalých vločkách elegantne spúšťal k zemi. Zakrýval diery po granátoch, vrecia s pieskom, aj odtlačky vojenských bagančí.

Za jej chrbtom sa objavili susedia. Tiež sa vyšli von vyvetrať. Lebo vnútri ľochov – pivníc, ktoré pred storočiami nad mestečkom vykopali baníci, aby tam v sudoch zrelo víno – bol vzduch vydýchaný a zatuchnutý. Ako pod zemou. Raz z toho bude veselá historka.

Ako ležali na perinách na zemi celé rodiny, počúvali dunenie delostrelectva a keď nemohli vyjsť po vodu, pili víno, ktorého bolo okolo nich dosť. To lepšie pili. V tom horšom prali deťom plienky. Raz z toho bude historka, ale teraz je vojna a nikto nevie, ako sa tá vojna skončí a kto ju prežije a bude o nej môcť rozprávať.

Z iného ľochu vyšli Rusi. Tiež toto miesto vyhodnotili ako najbezpečnejšie a pri posúvaní frontu sa usadili vedľa miestnych aj s veliteľstvom a poľnou kuchyňou.

Zababušené dieťa sa zobudilo a otvorilo modré oči. Krátko zaplakalo. A obďaleč vysoký Rus za tým zvukom otočil hlavu.

– Syn ili dočka? – spýtal sa mladej matky, keď k nej pristúpil.

Pevnejšie si privinula dieťa k sebe.

– Dievčatko. Dcérka, – povedala.

– Skóľka mésiacev?

– Šesť.

– Šesť, – zopakoval Rus a zadíval sa na dieťa. – V ijuli radilas?

– V júli, – prikývla.

Rus natiahol ruky k dieťatku.

– Magu? – spýtal sa.

Matke sa rozbúchalo srdce.

– Pažalsta, – povedal vľúdne. – U miňa tóže dočka. Ja jijo jiššo nevídel. V ijúli radilas. Nasťa. Nastenka.

Matka videla v Rusových očiach niečo, čo v nich nečakala. Videla v nich nehu. Má doma dcéru. Rovnakú, ako tú jej. Ešte ju nevidel. Len jeho žienka mu o nej písala. A ten list putoval k vojakovi celé týždne.

Vojak vzal opatrne dievčatko do náručia. Díval sa naň. Nastenka, oslovil ho a zlomil sa mu hlas. Začal mu potichu spievať. Uspávanku. Tichučko, jemne. Prechádzal sa, kolísal dievčatko na rukách.

Mladá matka ho nechala a dívala sa, ako si chlap v uniforme privinul jej dieťa, ako mu šepká a spieva, duchom vzdialený, sústredený len na tvár a vôňu bábätka.

Prešiel medzi vinohrady. Medzi zasnežené biele plochy rozdelené čiarami nasadeného viniča. Niekde na náprotivných kopcoch ho ako pohyblivý tmavý bod zamerali Nemci a začali vinicu ostreľovať.

Jeden výbuch ďalej, druhý výbuch bližšie. Nasledoval tretí a štvrtý. Ale ruský vojak sa s dieťaťom v náručí nerozbehol do bezpečia. Okolo neho totiž nevybuchovali delostrelecké granáty, on bol v tej chvíli kdesi ďaleko, kdesi v ďalekom Rusku a spieval vlastnej dcére, zažíval chvíľu dokonalého šťastia uprostred dlhých mesiacov vojnovej hrôzy.

Bolo to začiatkom roku 1945. Fúkal priaznivý vietor a granáty ich minuli. To malé dieťa bola moja mama. A tá matka ukrytá v zatuchnutej vínnej pivnici moja vtedy dvadsaťtriročná babička. Prečo to píšem? Pretože ma tento príbeh ľudskosti uprostred strašnej vojny dojíma od chvíle, keď som si ho ako malá vypočula po prvýkrát.

A pretože v rozprávaniach našich starých a prastarých rodičov je ukryté viac než osobný pohľad na historické udalosti. Sú v nich ukryté kľúče k nám samotným a dôkazy o tom, že sme neuveriteľne silní a obdarení šťastím rovnajúcim sa nepredstaviteľnej výhre.

Každý z nás 
je výhercom

Kamarátka mi povedala, že sa veľmi bojí budúcnosti. Je to matka dvoch malých detí, má dobrého muža, sú zdraví, majú prácu, vzťahy s blízkymi, zdanlivo šťastný život.

„Bojím sa, čo sa stane, či nebude vojna, či budú moje deti žiť v bezpečí. Žijeme v ťažkých časoch,“ povedala. Pripomenula som jej, že žijeme v tých najšťastnejších časoch, čo ľudská pamäť siaha, že nikdy nemali deti väčšiu šancu, že sa dožijú dospelosti, nech nepozerá správy a upokojí sa. Ale neschádzal mi ten jej strach z mysle.

Potom náš kamarát veľmi emotívne požiadal svoju partnerku o ruku. Boli sme prekvapenými svedkami jeho vyznania a keď som sa ho potom spýtala, či to bolo spontánne, alebo naplánovaná akcia, priznal sa, že to vlastne ani nemal v úmysle urobiť, pretože sa mu zdalo nevhodné v dňoch, keď ľudia zomierajú pri teroristických útokoch, zažívať také krásne chvíle. Akoby sme tým, že žijeme, ubližovali tým, ktorí nemali toľko šťastia. Lenže to, že sme tu, je dar.

„Šanca, že ani jeden-jediný z tvojich prapredkov ako dieťa nezomrel, je jedna k mnohým miliardám,“ hovorí otec synovi v románe nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera Mystérium pasiansu.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Poľská karikatúra Mikiho Sliackeho na pondelok

Keď Jaroslaw vtáčka chytá... (Sliacky)

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na sobotu

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Lolek a Bolek (Mandor)

Mandorova karikatúra

Lolek a Bolek

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na štvrtok

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Karikatúra Róberta Vaňka na stredu

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Premiér na kolenách (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na utorok

Premiér na kolenách (Sliacky)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop