Na koncoročné odmeny, ktoré štát vyplatí svojim zamestnancom, je možná pluralita pohľadov.
Jeden sa napríklad pýta, o koľko by prirodzený rast ekonomiky zvýšil mzdy aj vo verejnom sektore, keby tých tridsať miliónov – to je celková suma – štát predtým nevzal podnikateľom a živnostníkom a nechal ich tvoriť bohatstvo.
Upierať vianočné prémie armáde učiteľov, ktorých nedocenenie sa pociťuje ako príčina všetkého – súčasného i budúceho – zaostávania, by znelo ako rúhanie.
Len zaráža, prečo menšina, ktorú platí rezort vnútra, dostane o stovku viac než väčšina z rezortu školstva.
Jasné, chápeme, rozpočtové obmedzenia. Potom je namieste otázka, či medzi vyvolenou tretinou odmenených zamestnancov musia byť nevyhnutne úradníci.
Iste aj medzi nimi sú mnohí poctivci. Ako stav (vrstva) sú však – samozrejme, popri politikoch – hlavnými šíriteľmi „blbej nálady“ (povedal by Havel), že štát nenapĺňa zmluvu so svojimi občanmi. Za to by sa odmeny dávať nemali.
