[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/57/5717698/5717698.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Na pražskom krste spoločnej knihy – Stanislav Krupař, Wolfgang Bauer a Amar Obaid.[/content]
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/57/5707519/5707519.jpeg?rev=2"][/content]
Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Vždy mi to napadne. Tá výška. To musí byť pri práci, ktorú robí, neuveriteľná nevýhoda. Nejde len o to, že nie každý spací vak mu je dosť dlhý. Alebo že sa musí v lietadle cítiť tak stiesnene ako to nižší nepoznajú. A že na koni zrejme drhne pätami o zem. Väčšou nevýhodou je výška 206 centimetrov pre Stanislava Krupařa vo vojnách, či už zákopových, alebo partizánskych. V oblastiach, kde zlyhali všetky štátne štruktúry aj ľudské zábrany a vo veľkom sa kradne, vraždí a znásilňuje, prepadáva, unáša, mučí a nakoniec sa sekajú hlavy.
