Slovensko nemá opozíciu. Má opozičné strany, ktoré sa tri mesiace pred voľbami vystavujú na bilbordoch a lepia oči svojim voličom sľubmi. Už dve z nich možno po spoločnom hlasovaní strany Most-Híd so Smerom o zmene ústavy považovať (spolu s KDH) za potenciálnych Ficových partnerov. Ostatné strany či združenia sa voči Smeru vymedzujú jasnejšie, no zasa ich viac zamestnáva zápas o prežitie než nastolenie jasnej a zrozumiteľnej alternatívy.
A pritom je také potrebné (a voličmi očakávané), aby už niekto konečne prejavil zdravý rozum. Aby povedal napríklad v otázke utečencov, že vyvolávanie paniky nikam nevedie, resp. vedie von z jadra EÚ a z územia dôvery našich spojencov.
Že je logické prejaviť štipku slušnosti a deliť sa o zodpovednosť so štátmi, ktoré prispievajú na naše hojne rozkrádané a premrhávané eurofondy. Že nik netvrdí, že migračné vlny nie sú problémom, ale že problému treba čeliť a ľuďom pomáhať. Že Slovensko na to má a keď zvládlo vyše desaťtisíc utečencov pred desaťročím, zvládne tých pár stoviek i dnes.
Je potrebné, aby už konečne niekto zdôrazňoval, že Slovensko patrí na Západ. Nielen geopoliticky – a nielen v rámci odpovede na mocenské hry Kremľa – ale aj hodnotovo. Že musí pokračovať premena krajiny na západnú demokraciu s vymáhateľným právom, reálnym trestaním korupcie, nezávislými súdmi a ďalšími inštitúciami.
