Po zániku Veľkomoravskej ríše sme tu (z hľadiska písomného) pol tisícročia neboli – a zrazu sa naša reč i národná kultúra vynárajú v zrelej podobe. Ako sa to mohlo podariť? Vďaka ústnemu podaniu. Prespievali sme sa cez svoju zdanlivú neprítomnosť v piesňach, prerozprávali v rozprávkach. Neraz som už o tom písal a vzletne som prirovnával ústne podanie k bozku.
No nielenže bolo ústne podanie bozkom našej sebazáchovy v minulosti – pokračuje to dodnes, akoby sa to stalo súčasťou nášho genetického kódu. Zisťujem to najmä na predstaveniach svojich hier uvádzaných ochotníkmi. V lete som to zažil, keď Divallo Tesáre uviedlo na Topoľčianskom hrade Perinbabu – a toť nedávno zas na predstavení hry Z dreva vyrezané, ktorú uviedlo Divadlo Dobreta v Drahovciach.
Je to vyše trojhodinová hra s košatou hudbou, no mladí ľudia, čo na jej naštudovanie obetovali kusisko svojho voľného času, ju zvládli suverénne a iba za potlesk. Posotilo ma to po predstavení na javisko, aby som sa im poďakoval za to, že sú takými vynikajúcimi nositeľmi slovenského genetického kódu, ktorý má dnes podobu kultúrnej sebestačnosti, bezpečne nás chrániacej pred nástrahami globalizácie.
