Autor je občiansky aktivista
Nebývalo zvykom, aby sa vládca Kremľa odvolával na Alaha. V ruskej ponáške na každoročnú Správu o stave Únie, ktorú podávajú americkí prezidenti Kongresu, však zazneli slová: „Zrejme sa Alah rozhodol potrestať vládnucu kliku v Turecku tým, že jej vzal zdravý rozum.“
Keď sa podplukovník KGB musí utiekať k takému exkurzu za hranice pravoslávia a vstupuje na neistú pôdu islamskej teológie, ba aj psychiatrie, je očividné, že je v obrovskom strese. Zostrelením ruského lietadla Turci brnkli Kremľu hneď na niekoľko nervov a pokazili Putinovi jeho novú hru s prehnitým Západom.
Pocit dôležitosti
Počas roka ruskí letci opakovane predvádzali svoje bravádo beztrestnými vstupmi do vzdušných priestranstiev Estónska, Švédska, Británie či provokatívnymi preletmi v blízkosti amerických vojnových lodí. V rýchlo chudobnejúcich mužíkoch prilepených na obrazovky ruských televíznych staníc tým upevňovali pocit veľkosti a neohrozenosti bohatierskeho Ruska.
Ten pocit je pre Kremeľ zásadne dôležitý – je tým posledným, čo mu ešte zostáva po porážke v Ukrajine a prepade cien ropy na polovicu jej nedávnej ceny. Očakávalo sa, že rovnako hrdinsky a beztrestne budú Rusi bombardovať a vraždiť aj príslušníkov niekoľko miliónovej tureckej menšiny žijúcej v Sýrii. Scenár odskúšaný s „Gejropou“ a „Pindosmi“ však u Turkov drsne narazil.
Ukázalo sa, že Turecko nie je ani maličké Estónsko, ani neutrálne Švédsko, ani flegmatická Británia. A tak sa z toho, čo mala byť ďalšia TV šou, v ktorej by mužíci z pohodlia obývačiek sledovali hrdinské skutky svojho neohrozeného letectva, sa stal obraz dymiaceho Su-24 rútiaceho sa k zemi a spackaná záchranná akcia, v ktorej Rusi prišli aj o helikoptéru Mi-8.
Všetko mimo scenár: ten vždy fungoval tak, že po narušení vzdušného priestoru NATO vyjadrila príslušná krajina znepokojenie, pri ďalšom hlboké znepokojenie a pri treťom sa Rusi tiež srdečne smiali. Aj teraz sa síce Turci najprv znepokojovali a potom varovali, ale ako mohli v Moskve vedieť, že sa to tým aj neskončilo?
Pochovaná koalícia
Rane, ktorú Turci uštedrili ruskému egu, zodpovedá aj hystéria, ktorú ruské médiá a domáca trollosféra rozpútali. Širší kontext je však ešte dôležitejší ako poranená ruská duša. Konfrontácia s Tureckom totiž pochovala aj hru na „veľkú protiteroristickú koalíciu“, ktorú sa Kremeľ pokúšal rozohrať po útoku v Paríži s prezidentmi Hollandom, Obamom a ďalšími ochotnými politikmi Západu.
Ešte 16. novembra na summite G20 v tureckej Antalyi zahorúca kul spoločný boj Západu a Ruska proti Islamskému štátu, ale keď šlo 24. novembra k zemi ruské lietadlo, spolu s ním šla nosom k zemi aj táto hra. Spojenci Turecka nemali inú možnosť, než sa za Turecko postaviť, čo aj rýchlo a jednoznačne urobili.
Prečo si Turci nenechali brnkať po nose a ruský bombardér zostrelili? Dôvody sú vnútro– aj medzinárodnopolitické, ale ich spoločný menovateľ je ten, že si to mohli dovoliť – bez toho, aby sa museli spoliehať na NATO, Biely dom alebo kohokoľvek iného.
