Pavol Čarnogurský, Súboj s komunizmom, Kalligram 2013 a Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2015
V knihe Súboj s komunizmom ide o mix dokumentov, osobne ladených spomienok aj faktograficky nabitých opisov udalostí.
Obdobie vojnovej Slovenskej republiky považuje (a nie je sám) za obdobie relatívneho bezpečia a prosperity s tým, že iné riešenie neexistovalo.
Čitateľ pamätí Pavla Čarnogurského je dopredu konfrontovaný s maximálnou možnou mierou emočného zaťaženia. Čarnogurského politická angažovanosť v čase vojnovej Slovenskej republiky a problematický imidž „dynastie“ zvýrazňovaný dnes jedným z jeho synov - to všetko spolu je potenciálnym zdrojom averzie, odsúdenia alebo pohŕdavého nezáujmu.
Zložité príbehy
Napriek týmto bariéram netreba zabúdať, že dopredu zadefinované predsudky a stereotypy znemožňujú poznanie. O slovenskej histórii a jej aktéroch to platí ešte viac.
Tento memoárový príbeh nemusí nutne „otočiť“ názor na jeho autora, ale môže pomôcť väčšej miere pochopenia súvislostí a veľkorysosti voči tým, ktorých mravné voľby sa diali v dramatických časoch. Bohorovné istoty (žiaľ, príznačné pre novinárske skratky) o dobrých a zlých sú často len iným menom pre povrchnosť.
Nejde o memoáre v klasickom vyhotovení. Štruktúra oboch dielov (mimochodom vyšli v rozdielnych vydavateľstvách) je chaotická. Ide o mix dokumentov, osobne ladených spomienok aj faktograficky nabitých opisov udalostí. Väčšina priestoru je venovaná Čarnogurského spomienkam na jeho pobyt v bratislavskom väzení v roku 1976.
Súboj s komunizmom znie dramaticky, ale je pravda – a Čarnogurský to úprimne priznáva – že toto jeho uväznenie bolo v porovnaní s predchádzajúcimi naozaj soft. Vyšetrovatelia si precvičovali vľúdnu tvár. Niekedy obvinenému podali aj ruku a nezabudli na istú úctu.
Podstata režimu sa však nezmenila. Myslieť inak je trestný čin a komunikovať s cudzinou znamená akt nenávisti voči vlasti. Čarnogurský nemusí veľmi experimentovať. Vie, že základom prežitia vo väzenskej cele je vnútorná integrita a schopnosť dominovať nad poskokmi režimu.
Spolu s tým verí ako katolík v silu modlitby a rozjímania. Formuluje svoj humanizmus. „Mojou silou tu v cele nebola len viera prostého kresťana, ktorý šiel celý život cestou jej prikázaní, ale súčasne sa vždy a za všetkých okolností postavil za tých, ktorí trpeli pod násilným zneužitej protiľudskej, násilnej moci udierajúcich na svojich odporcov len preto, že sa jej nepodriaďujú.“ Vyznania takéhoto druhu sa opakujú pravidelne – skeptici ich budú považovať za farizejské a iní za krédo čestného muža.
Skeptik vo veci Povstania
Popri tomto duchovnom štýle reakcie na životné nepríjemnosti sa v jeho premýšľaní o minulosti pravidelne objavuje duša politického hráča a aktéra dôležitých udalostí. Tu sa dostáva k témam, ktoré sú aj s odstupom desaťročí háklivé. Len chvíľu je filozofom, ktorý sa zamýšľa nad zmyslom udalostí. Častejšie je práve „hráčom“ rozprávajúcim príbehy jednotlivých figúr, strategických ťahov a intríg.
