Autor pôsobí v treťom sektore
Dohoda je na svete. Dvanásťdňový maratón klimatických rokovaní v Paríži je na konci. Unavení delegáti summitu takmer z 200 krajín sveta si mohli v sobotu večer konečne v pokoji sadnúť k poháru dobrého francúzskeho vína a štrngnúť si na úspech. No do akej miery ide o skutočný a do akej miery len o politický úspech?
Na hlbšie analýzy si musíme chvíľu počkať a samotná realizácia dohody je vo hviezdach, no niekoľko skutočností je jasných už dnes.
Po prvé, dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali štandardne na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.
Ambiciózne, vyvážené, nijaké
Napokon, nič iné sme ani nečakali. Slovami legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy – „je to skutočne klamstvo, je to fejk“.
Prečo tie ostré slová? Francúzsky minister zahraničia Laurent Fabius predsa dohodu označil za ambicióznu a vyváženú. A to je predsa fajn, nie? Ale poznáme politikov, ich cieľom nie je prijímať skutočné, ale len všetkými stranami prijateľné riešenia. V jazyku ich kmeňa „ambiciózne a vyvážené“ dohody.
Túto slabú stránku dohody vyjadril Fabius slovami, že napriek ambíciám a deklarovanému balansu sa dohoda nemusí pozdávať každému. S istotou sa nemusí pozdávať napríklad ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia.
Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.
Hra ako v kasíne
Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov.
Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. Potiaľ je to v poriadku. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.
Je síce pravda, že sa v dohode ako milé prekvapenie ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.
K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali. A to je privysoká hra, prístup ako v kasíne.
A s predvídateľnými výsledkami: Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.
Spoľahneme sa na budúcnosť?
Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.
