Výsledky klimatického summitu budú dlho sprevádzať diskusie, či dohoda prijatá v Paríži je veľa, alebo málo. Vzhľadom na tempo, akým klimatická zmena postupuje, sa môžu závery javiť ako nedostatočné. Najmä ak ponúkajú možnosť postupovať v plnení záväzkov pomalšie a odsúvať razantnejšie opatrenia na neskôr.
Teda na ďalšie generácie so skrytým predpokladom, že v ďalších rokoch nastanú ďalšie katastrofické udalosti, ktoré svetovú verejnosť a jej politických zástupcov podnietia k ráznejším krokom – či už to budú katastrofálne suchá, horúčavy, neúroda, vzostup cien potravín, extrémy počasia, ako sú povodne a prívalové dažde... Alebo aj migračné vlny a konflikty, ktoré predstavujú takisto jeden z dôsledkov klimatickej zmeny.
Napokon, to všetko sa dialo a deje sa aj teraz a ako vidíme, akokoľvek veľké pohromy nie sú dostatočným argumentom, najmä ak sa netýkajú priamo nás. Priďaleko sú požiare v Indonézii aj prívalové dažde a záplavy v susednej obci.
Zmeny vo vnímaní
Na druhej strane je tu však aj pozitívny výsledok. Až 195 krajín prejavilo schopnosť dohodnúť sa na riešení, ktoré by malo postup globálneho otepľovania ustrážiť nielen pod magickou hranicou dvoch stupňov do konca storočia, ale dokonca iba 1,5 stupňa. A viac než 180 štátov predložilo vlastné národné klimatické ciele.
Vystúpenie predstaviteľa Marshallových ostrovov ako malej krajiny, ktorú môže klimatická zmena existenčne ohroziť, alebo Vladimíra Putina ako prezidenta veľkej krajiny, ktorá na fosílnych zdrojoch ešte vždy buduje svoj ekonomický aj (geo)politický vplyv však naznačujú to, čo je na schôdzke v Paríži najdôležitejšie – posun vo vnímaní samotného problému globálneho otepľovania.
Rovnako ako je dnes už neobhájiteľné popierať existenciu tohto javu – a podiel človeka na ňom –, nie je možné ani ignorovať boj proti nemu. V slušnej spoločnosti sa skrátka nepatrí povedať „kašlem na klimatickú zmenu“.
