Viac než samotné udalosti náš život ovplyvňuje spôsob, akým o nich uvažujeme, slová a pojmy, v ktorých si ich uvedomujeme. Pre nás, ktorí premýšľame v slovenčine, je pokušením najmä veľkorysá ponuka zdrobnenín a s nimi spojených príležitostí zaujať emocionálny vzťah k ľuďom, veciam i dejom.
Je pozoruhodné, čo všetko sa dá na Slovensku urobiť menším a milším. Nielen matky na deti, aj čašníci na hostí sa tu obracajú bez odstupu, hovoria o mäsku, vínku, polievočke, bankoví úradníci zas spomínajú peniažky a zdravotné sestry krvičku.
Zdrobňovanie umožňuje takmer zázračným spôsobom premeniť čokoľvek, aj to zlé, na malé a milé. Niet divu, ak sú principiálne postoje chápané ako zbytočný problém. Bojovať napríklad s rodinkárstvom už netreba, a vlastne sa to ani nedá, nato je takéto správanie pomenované priveľmi zhovievavo.
Výsledkom sú menovky na chodbách úradov plné rovnakých priezvisk. Fasády inštitúcií bývajú síce obložené chladným kameňom, no vo vnútri nad kávičkou sa ich predstavitelia rýchlo zbavujú odstupov. O čo tvrdšími, zachmúrenejšími sa javia navonok k cudzím, o to slabšími, povoľnejšími sú smerom dovnútra k známym. Stačí maličkosť a dajú sa obmäkčiť. Ktokoľvek s bonboniérou je pre nich hneď sladším.
