Úradom najskôr pripadala bezvýznamná, bezmenná. Jej hlavnou charakteristikou však bola urputnosť. Úradníkom liezla čoraz viac na nervy.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/57/5720323/5720323.jpeg?rev=2" author="Foto: fergananews.com" longread-pos="full"]So synom Jurom. Zatkli ho a tým sa pokúsili Tatianu umlčať.[/content]
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/57/5707519/5707519.jpeg?rev=2"][/content]
Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Zadívala sa očami s výrazne modro namaľovanými viečkami na pracovníka väzenskej služby trestaneckej kolónie v uzbeckom meste Karši. Uprene, s neohrozenosťou matky a vierou, že už nemá čo stratiť. Potom zarevala fistulou, ktorá je pre mužské ucho neznesiteľná: „Tak si to zožer. Zadus sa. Prepchaj sa tým, nech ti pukne brucho. Mňa sa však nezbavíte.“
Tatiana Dovlatovová zvyšuje hlas, keď mi rozpráva o tom, ako navštevovala svojho jediného syna vo väzení, ako za ním cestovala dlhé dni a noci, vlakmi a autobusmi, stála pred bránami väznice s taškami plnými jedla a ovocia, teplých ponožiek a spodnej bielizne niekedy aj pár dní, a nakoniec jej bachari s cynickým úsmevom oznámili, že odovzdať smie len jednu tašku, druhú si môže pokojne zase odviezť domov.
Bojím sa, že v návale emócií vyvolaných spomienkami prejde zase na svoju prenikavú fistulu a hostia v jednej z pražských kaviarní sa rozutekajú, pretože jej príbeh nepoznajú. Keby len tušili, čo táto päťdesiatdeväťročná žena prežila a čo dokázala, sadli by si naproti nej, nastražili uši, po chvíli otvorili ústa v úžase a počúvali by napäto v nádeji, že to celé dobre dopadne. Lenže tento krutý príbeh má stále otvorený koniec.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Boj za práva svokry
Je Ruska. Narodila sa v Uzbekistane, vyštudovala v Taškente Uzbeckú štátnu univerzitu svetových jazykov, vydala sa, porodila dcéru a syna. Práca, rodina, fronty, boj za lepší byt, šetrenie na auto. Potom to Tatianu začalo štvať. Chýbalo jej pár rokov do päťdesiatky, deti odišli z domu, manžel trávil voľné chvíle sledovaním televízie.
Ona si však začala všímať, ako živoria dôchodcovia, ako si mastia vrecká štátni úradníci, aké mizerné príjmy majú učitelia a koľko detí namiesto do školy chodí zbierať bavlnu alebo umývať autá uzbeckých zbohatlíkov. Najskôr o tom len hovorila s priateľmi. Potom si začala čítať zákony.
[content type="citation"]Viete, keď sa niekto chce u nás zaoberať ľudskými právami, mal by byť bezdetnou sirotou. Pretože inak to zaňho odnesie jeho rodina. A to sa stalo aj mne.[/content]Jej prvá kauza bola rodinná. Svokra predávala byt. Lenže zaň nedostala zaplatené. Podvodníci prepojení na úrady a skorumpovanú políciu videli v starej žene ľahkú korisť. Nevedeli však, čoho je schopná jej nevesta Tatiana. Štyri roky behala po kanceláriách, súdoch, spisovala žaloby, vozila svokru na pojednávania. Všimli si ju aj ľudia z organizácie Freedom House. Prvé víťazstvo a záujem zahraničnej ľudskoprávnej organizácie ju povzbudili.
Úradom najskôr pripadala bezvýznamná, bezmenná. Jej hlavnou črtou však bola urputnosť. Úradníkom liezla čoraz viac na nervy. Nezdráhala sa s nimi súdiť, sporov „Dovlatovová verzus uzbecký štát“ pribúdalo. Postupne ju o pomoc pri spisovaní sťažností a žalôb prosili ľudia z celého Uzbekistanu. Tatiana sa naučila nielen bravúrne používať právnický jazyk, ale aj dosiahnuť svoje s pomocou verejných podujatí, prejavov občianskej neposlušnosti, a svojej povestnej fistuly.
Často to vychádzalo. Úradníci ju nazývali „babou“ a najviac zo všetkého si priali nemať s ňou nič do činenia. Lenže Tatiana zabudla, že žije v krajine, kde vládne jeden z najprísnejších totalitných režimov na svete. A nedala si pokoj. Tak to skúsili inak.
„Viete, keď sa niekto chce u nás zaoberať ľudskými právami, mal by byť bezdetnou sirotou. Pretože inak to zaňho odnesie jeho rodina. A to sa stalo aj mne,“ hovorí Tatiana.
Osudný rozhovor
Zlom nastal v roku 2011. Do Uzbekistanu prišiel nakrúcať o živote Rusov v bývalých sovietskych republikách ruský novinár z televíznej stanice NTV Igor Šestakov. Prišiel aj za vtedy už slávnou pani Dovlatovovou. Poskytla mu otvorený rozhovor a vzala ho k susedke, staručkej Ruske Antónii Dmitrijevne. Tá im uvarila čaj a ochotne rozprávala o celoživotnej drine a mizernej penzii. Ďakovala Tatiane za pomoc, ktorú jej zadarmo poskytovala...
„Naši úradníci, sudcovia a policajti zošaleli od zlosti. Asi som prekročila nejakú hranicu. Pretože prvýkrát zaútočili na moje vnučky,“ hovorí Tatiana. Vyhrážali sa im, že ich prejdú autom. Školáčky prišli domov vydesené. Dcéra na matku začala naliehať, „aby to nechala“ a pre istotu odišla aj s rodinou na Ukrajinu. Tatiana to nenechala.
