Najtemnejšie scenáre, ktoré sa písali po víťazstve Práva a spravodlivosti, akoby sa napĺňali v Poľsku ešte rýchlejšie, než vizionári veštili. Je to škoda, keďže Visegrád nič nepotrebuje menej než destabilizovanú ústrednú mocnosť regiónu, ktorej „hrozí občianska vojna“, (Lech Walesa) a navyše je ešte v konflikte s Európou. Do mesiaca a dňa sa stalo.
Aj keď je dej časovo roztiahnutý, k preberaniu moci Kaczynského stranou má najbližšie Mečiarova „noc dlhých nožov“ (4. november 1994). Spomienkou (pietnou) na ňu si – teda tí starší – môžeme urobiť akúsi predstavu. Podobenstvo, z pochopiteľných dôvodov, nie je zrkadlovo verné, avšak machinácie s ústavným súdom, resp. sudcami, ktoré PiS práve predvádza, majú ak nie predobraz, tak parametre v kauze Gaulieder.
Spoločná pre oba prípady je cynická negácia elementárnych princípov, na ktorých systém funguje, a ak ich opustí, nie je právnym štátom. To, že politicky spriaznený prezident odmietol vymenovať troch sudcov zvolených bývalým parlamentom, pripomína zase mocenský zápas o prokuratúru, ktorý sa viedol na Slovensku.
