Spomienky sú čisto chemická záležitosť. Tá žena, podobná na mladú, už dávno mŕtvu starú mamu, napríklad voňala nejakým parfumom obsahujúcim ružu.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/57/5721245/5721245.jpeg?rev=2" author="Foto: Katarína Hlinčíková" longread-pos="full"][/content]
TEXT: Peter Krištúfek
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="$imageUrl_2$"][/content]
Zabúdanie s Petrom Krištúfkom, spisovateľom, scenáristom a režisérom.
[/content]
Časť 1: Teplo
Spozornieš, niečo leží na zemi.
Zohneš sa po lesklý prívesok a zdvihneš rozšliapnutého chrobáka so zlatými krovkami. Veci sa menia, sú neustále v pohybe.
Nad týmto práve premýšľal Filip, keď sa ho Barbara (neznáma okoloidúca, celkom pekná, vysoká, dokonca by sa dalo povedať, že veľká, okolo dvadsaťpäť, možno o kúsok viac, takto mohla vyzerať stará mama, keď bola mladá...) nervózne spýtala ako sa dostane k hotelu Arcadia. Ukázal na trolejbus stojaci na zastávke, povedal, kde má vystúpiť. Chcel ešte niečo dodať, ale Barbara sa rozbehla, pretože trolejbus sa už-už chystal vyštartovať. Áno, stihla by vbehnúť do zatvárajúcich sa dverí, keby jej z vrecka nevypadla kniha – a z nej sa nevysypala kopa poznámok na malých útržkoch papiera. Filip spravil pár krokov, zdvihol ju a zavolal na ňu. Dvere sa zavreli, trolejbus odišiel bez nej. Namrzene sa vrátila, poďakovala mu, vlastne to len tak zamrmlala, zvrtla sa. Pár sekúnd za ňou pozeral, ako si trucovito sadla na lavičku a začala papiere pchať naspäť do knihy – letmo si všimol, že je to Lovecraft, zbierka poviedok, ktorú poznal, ultramarínová obálka s kresbou a bielym písmom. A pobral sa preč.
Dnes je nezvyčajne teplo, premýšľal kráčajúc. Jar, koniec marca, okolo splnu – takto blízko má byť mesiac vraj až o osemnásť rokov. Písali v novinách. Znie to trochu desivo, ale aj vzrušujúco.
Spomienky sú čisto chemická záležitosť. Tá žena, podobná na mladú už dávno mŕtvu starú mamu, napríklad voňala nejakým parfumom obsahujúcim ružu. Stará mama ich pestovala v záhrade, ostrou a príjemnou vôňou mu ju pripomenula. Určite preto. Inak sa ani nepodobali, alebo možno trochu, súdiac podľa sépiových fotiek z tridsiatych rokov. Miestnosť plná stojatého cigaretového dymu, nie čerstvého, ale takého, čo sa už stihol rozplynúť po celom priestore, plus pár kvapiek vody po holení Windsor, to bol zase zhmotnený otec. Už navždy, dokonca aj vtedy, keď kvôli problémom so srdcom musel s fajčením prestať. Mama obľubovala ťažké olejovité parfumy Moschus. Lucia, jeho o kúsok staršia sestra, všade okolo seba šírila Chloé. Keď ju občas pobozkal – šetril tým, pretože ich súrodenecký status zvlášť neprežíval, ale napriek tomu sa to stávalo, napríklad pri gratulácii k nejakému sviatku – zachytil okrem ušľachtilej kvetinovej vône aj jemnú octovú arómu akejsi kozmetickej vodičky na pleť, s ktorou mala večne problémy. To bola presná pachová stopa jeho sestry.
