Konrad Paul Liessmann, Hodina duchů, Praxe nevzdělanosti (Polemický spis), preložil Milan Váňa, Academia 2015
Komu záleží na vzdelanosti, musí mať trvalý pobyt v obci reformátorov a po nociach sníva o progresívnych zmenách. Tak znie prevládajúce presvedčenie. Viedenský profesor filozofie prekvapuje. Vzdelávanie vraj nie je žiadna katastrofa. Takisto nie je náboženstvom. Vzdelanie nerieši všetky problémy. Vzdelávacie systémy nepotrebujú hektické zmeny, ale uvážlivosť, nie tempo, ale stabilitu.
Zaľúbil sa pán profesor do starých čias, alebo je jeho postoj ukážkou múdrosti uprostred revolučného pochodu nevybúrených reformátorov?
Vzdelaním ku šťastiu?
Konrad Liessmann doplnil názov knihy podtitulom Prax nevzdelanosti. Stihol už totiž predtým napísať Teóriu nevzdelanosti. Nechcel potvrdiť prípadné invektívy o teoretikovi z prostredia nepoužiteľnej filozofie, a tak v tomto polemickom spise dáva priestor rebríčkom PISA a vplyvu digitálnych technológií. Správne tušíte, že je skeptický k prvému i druhému...
Je v mnohých zmysloch nostalgický. Nie samoúčelne. Hneď na začiatku píše o spojení vzdelania a šťastia. Tým dáva svojej polemike vážny charakter – čo viac môže a má byť cieľom vzdelávania a zmyslom akýchkoľvek reforiem?
„Aktuálne sľubovať šťastie zo vzdelania je falošné, pretože nejde ani o vzdelanie, ani o šťastie.“ V hre je iba výcvik, prispôsobovanie a uspokojovanie konzumom. Naproti tomu šťastie predpokladá slobodu a slasť z chápania, poznania a krásy.
Liessmann nie je ani tak nepriateľom reforiem ako predovšetkým nepriateľom ideológie, ktorú volanie po reformách vybudovalo. Ako to s podobnými doktrínami býva, aj táto disponuje jemnými, takmer nepostrehnuteľnými metódami: vraj sa nepatrí proti nej protestovať, je synonymom progresívneho prístupu, má svojich expertov a kazateľov, politických harcovníkov i nadšených mládežníkov.
Má aj nejaký obsah? Vlastne nie, ale na to sa nepatrí upozorňovať. Experti by sa cítili dotknutí a mohli by urazene odísť z javiska.
Masochisti milujú rebríčky
Základnou dogmou tohto reformného náboženstva je presvedčenie o katastrofickom stave vzdelávania. V tomto „vzdelávacom masochizme“ sa slovenský čitateľ plynulo napojí na kontext (nehovoriac o spoločných vzdelávacích formách zdedených z monarchie).
