Autor je koordinátor klimatickej a energetickej kampane o. z. Za Matku Zem
Svet nedávno obleteli teatrálne obrázky z Paríža, kde francúzsky minister zahraničia zeleným kladivkom odklepol novú klimatickú dohodu. K tomu sa pridali euforické vyjadrenia mnohých politikov vrátane nášho ministra životného prostredia. Na oslavy je však priskoro. Dohoda totiž iba konštatuje dávno známe vedecké fakty, ale vôbec nerieši kto, ako, koľko a dokedy zníži svoje emisie.
Hovorí sa o právnej záväznosti dohody, ale tá sa stane realitou až po schválení vládami a národnými parlamentmi. A tu úspech vôbec nie je istý. Stačí si spomenúť na neúčinný Kjótsky protokol, ktorý vláda USA podpísala, ale senát ho následne neratifikoval.
Čo v dohode chýba
Veľkým problémom dohody je stanovenie konkrétnych cieľov znižovania emisií CO2, jasné definovanie, dokedy bude nutné sa zbaviť fosílnych palív a akým spôsobom budú chránené lesné ekosystémy.
Bez jasného stanovenia, ktorá krajina, o koľko a dokedy zníži svoje emisie, je výstup z Paríža iba politickou dohodu na dočasné upokojenie verejnosti. To však nestačí.
Ak by dohoda stanovila jasný postup a termín ukončenia ťažby a spaľovania uhlia, potrebný pokles emisií skleníkových plynov do rokov 2030 a 2050 špecifikovaný ideálne pre všetkých hlavných znečisťovateľov, tak by sa dalo hovoriť o úspechu COP 21 v Paríži.
