Nedeľné parlamentné voľby v Španielsku sa ukázali revolučnými – celkom podľa očakávania –, ale len v kontexte samotného Španielska. Z pohľadu zvyšku Európy – osvedčené vládnuce strany si udržali spoločne väčšinu hlasov, pričom protestné hnutia dostali zhruba tretinu – pôsobí politická scéna v Madride celkom nezaujímavo.
To však neznamená, že nasledujúca vláda sa zrodí bezbolestne alebo že sa vôbec zrodí. Vládnuca konzervatívna Ľudová strana a opoziční sociálni demokrati, ktorí prevládali v politike ostatných 30 rokov, sú zrazu nútení žiadať o podporu presne tie opozičné strany, ktoré viedli kampaň proti ich korupcii a ich odcudzeniu voličom. A aj keby sa im podarilo napraviť si pozíciu u svojich populistov, ani pravica, ani ľavica nemá dosť percent, aby mohla vládnuť, čo otvára dvere národnej koalícii jednoty alebo, pravdepodobnejšie, k horúčkovitému čachrovaniu s kúpou podpory menších regionálnych strán – či už naľavo, alebo napravo.