Jeden štastný koniec - Džavar. (Petra Procházková)Džafar, Nadežda, Igor a ich Vianoce – o ľuďoch, ktorí si neužijú sviatky a jeden happy end.
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Igor umrel 28. novembra úplne nečakane. Chlap ako hora alebo skôr dve.
Igor Malov. Novinár telom i dušou. Tento rok nedlho pred Vianocami mu praskla aorta a skôr, ako lekári stačili čokoľvek urobiť, bol v štyridsiatich ôsmich nebožtíkom.
Pravoslávny Igor nedával svojej dcére darčeky 24. decembra večer, pretože pravoslávni, ako je známe, sa inak križujú, žijú podľa iného kalendára a ich popi môžu mať deti. To však nič nemení na veci, že Igor deda Mráza tento rok svojej dcére už nezaplatí. Vyberal jej vždy poriadneho, ktorý stál kopu peňazí a uniesol kopu darčekov. Malov totiž patril k ruským prominentným novinárom a obdivuhodné na ňom bolo hlavne to, že dokázal zostať v priateľských vzťahoch aj s tými, ktorí majú na Putinov režim zásadne iný názor, než mal on. Napriek všetkým ideologickým rozporom aj ja som patrila k jeho priateľom.
V slobodných rokoch 90. sme spolu pracovali na niekoľkých frontoch a Malov vtedy bol ochotný bojovať za slobodu novinárskeho stavu s nasadením života. Počas rusko-čečenskej vojny sa dokázal skamarátiť s ruskými vojakmi rýchlejšie ako my všetci ostatní, pretože fľaša vodky brilantne skonzumovaná mu bola lepšou vstupenkou do armádnej spoločnosti než nejaké trápne európske usrkávanie. Hlásal nádherne zafarbeným barytónom do rozhlasu všetko, čo „jeho“ vojaci napáchali, bez škrupúľ a strachu, že ho za to zastrelia. Igor publikoval doma aj v Nemecku, mal aj obdobie, keď písal pre americkú po rusky vysielajúcu rozhlasovú stanicu SVOBODA. Potom dodával aj informácie pre ruský TASS, ktorý od neho chcel trochu iné správy.
Zbožňoval ruského premié- ra Dmitrija Medvedeva, ktorému robil poradcu a bral za to obrovské peniaze. Obdivoval prezidenta Putina. Za to, ako dal Rusko dokopy. „Kdeže, nesmieš nás merať európskym metrom. Potrebujeme otca cára viac ako vy slobodu,“ volával nahlas v Dome žurnalistov, kde sme pravidelne počas mojich návštev Moskvy hodovali až do rána.
Zišli sme sa tam aj pred dvoma rokmi, keď sme sa videli naposledy. Zase mi vysvetľoval, prečo slúži režimu, ktorý zo žurnalistiky urobil nástroj svojej propagandy. „Tu sa žije podľa iných pravidiel, tak nám tie svoje nepchajte.“ A zapil výrok tentoraz koňakom.
