FOTO - TASRAutor je redaktorom MF Dnes.
"Máme právo nechcieť, aby sme sa stali tým čím oni," povedal predseda maďarskej vlády Viktor Orbán v nedávnom rozhovore pre Lidové noviny. A v inej časti rozhovoru tvrdí, aké úspešné sú stredoeurópskej spoločnosti.
Orbán, ktorý sa stal v končiacom sa roku pre časť stredoeurópskych elít akýmsi "hrdinom Visegrádu", tým zrejme nevedomky definoval zásadnú dilemu visegrádskych štátov. Dilemu, ktorú tieto postkomunistické krajiny neriešili len v tomto roku, ale ktorá sa tiahne celými dvadsiatimi piatimi rokmi ich slobodnej existencie a vlastne celým storočím od rozpadu Rakúsko-Uhorska. Ide v ňom o to, či sa stať po všetkých stránkach západnou spoločnosťou, alebo či ísť svojou vlastnou cestou.
Ďalší experiment?
Ak sa pozrieme na historickú skúsenosť, potom väčšina z týchto originálnych stredoeurópskych receptov na budovanie spoločnosti neviedla ani k prosperite a slobodnej spoločnosti, ale spôsobila výrazné ekonomické zaostávanie, udržiavala v tejto časti Európy neslobodu a pomáhala vládnuť autoritárskym vládcom a režimom.
Horthyho Maďarsko, Pilsudského Poľsko, Benešov povojnový experiment s československou obmedzenou demokraciou a Prahou ako mostom medzi Východom a Západom, sa skončili pre obyvateľstvo vždy zle.
Maďarsko s výnimkou krátkeho obdobia po Astrovej revolúcii v roku 1918 nikdy nezažilo demokraciu, pridalo sa k nacistickému Nemecku a neúspešný rozchod s ním zaplatilo nielen zničením Budapešti, ale aj vyvraždením väčšiny maďarských Židov.
Pilsudského a pred vojnou potom Beckovo autoritárske Poľsko na tom bolo veľmi podobne. Len koketovanie s nacistami sa skončilo už na konci roka 1938 a drvivá porážka v septembri 1939 bola priamym dôsledkom nielen zrady nacistov a Stalina, nedodržaním sľubov západných mocností, ale aj predchádzajúcich dvadsiatich rokov poľskej politiky. Tá podobne ako Maďarsko hľadala svoju vlastnú autoritatívne cestu, ktorá neumožnila v Poľsku vytvoriť spoločnosť západného typu.
Podobné to bolo v polofašistickom Rakúsku, ktoré za to už v roku 1938 zaplatilo vymazaním z mapy za jasotu veľkej časti obyvateľstva, alebo v pobaltských štátoch, ktoré boli relatívne slobodné len s brutálnou stalinistickej diktatúrou, ktorá ich v roku 1940 pohltila.
Československo bolo iné. Ale len do Mníchova v septembri 1938, po ktorom sa druhá republika vydala poloautoritárskym a na autonómnom Slovensku vyložene fašistickým smerom.
Zrútenie Západu
Rok 2015, samozrejme, nie je opakovaním ani roku 1938, ani začiatku tridsiatych rokov, keď vládu v Nemecku prevzali nacisti. Dokonca to nebol ani rok ekonomickej krízy porovnateľnej s tridsiatymi rokmi dvadsiateho storočia, ale ekonomicky úspešným rokom. Jedno má však s týmito kľúčovými zlomami európskej histórie spoločné. Európska únia sa ocitla pred problémami, ktoré podobne ako vtedy Západ nebola schopná uspokojivo riešiť a na ktoré si stredná Európa namiesto spolupráce s demokratickým Západom hľadala vlastné recepty.
